„Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem!“
Milan Rastislav Štefánik

Neviem, či sa terajšia mladá generácia stále ešte stretáva s výrazom „quisling“, „quislingovština“ a podobne, čo má znamenať „zradu“, označenie pre „zradcu“, teda niečo potupujúceho. Príslušníci staršej generácie si však určite pamätajú na toto slovo, znamenajúce potupu. Málokto však vie, kto bol Vidkun Quisling, ktorého popravu (zavraždili ho 24. októbra 1945), sme si pred pár dňami pripomenuli a že jeho meno bolo sprofanované „spojencami“ v druhej svetovej vojne ako aj falšovateľmi histórie.

Bol nórskym ministrom obrany do roku 1933, po ktorom založil svoju vlastnú stranu vyznačujúcu sa antisemitizmom, Nasjonal Samling. Bol presvedčeným antikomunistom. Po prvej svetovej vojne bol mnoho rokov vojenský atašé v Petrohrade (neskoršie Leningrad) a Helsinkách. Od roku 1927 do 1929 reprezentoval anglické záujmy pri nórskom zastupiteľstve v Moskve.

Bol presvedčený, že boľševizmus je najväčším nebezpečím ohrozujúcim Európu a bezprostredne Škandináviu. Bol to on, ktorý povedal Hitlerovi, že Stalinove impérium sa už rozpadá a po prvých vojenských porážkach nepopulárny boľševický režim sa zrúti a Ukrajina a iné štáty sa snažia odtrhnúť od ZSSR – nevedel však asi (i keď by bol mal vedieť ako znalec anglických záujmov) ako aj Hitler, že to bude zločinná anglicko-americká „aliancia“, ktorá po strašných porážkach boľševikov znovu a znovu im pomôže vstať na nohy, aby neskoršie zotročili nielen pol Európy, ale pol sveta. Jeho snom bola spoločná aliancia germánskych krajín a bol znepokojený protinemeckou náladou v Nórsku, vyprovokovanou nemeckou povoľnosťou v záležitosti ruského útoku na Fínsko.

Všetky dodávky švédskej železnej rudy do Nemecka v zime išli cez nezamŕzajúci nórsky prístav Narvik. Admirál Raeder nenechal Hitlera na pochybách ohľadne neutešených strategických vyhliadok Nemecka, keď Briti vtrhnú do Nórska a začnú ho okupovať. Hitler vedel, že Churchill, napriek nórskej neutralite, plánuje vtrhnúť do Nórska pod zámienkou pomoci Fínsku (ktoré bolo vo vojne s Ruskom!) a teda vedel že nemecké obchodné a vojnové lode sa nebudú môcť voľne pohybovať neutrálnymi nórskymi vodami; že britské letectvo bude ohrozovať severné Nemecko z nórskych základní; že britské námorníctvo bude pánom v Baltickom mori.

Hitlerova stratégia vždy počítala s rešpektovaním a zachovaním nórskej neutrality, ale ani jeho politickí ani námorní poradcovia mu nedali zabudnúť na nebezpečie od momentu vzplanutia rusko-fínskej vojny. Rosenberg (ideový vodca strany a neskoršie minister pre východné obsadené územia) povedal Hitlerovi, že Quisling je toho názoru, že Nemecko by malo obsadiť Nórsko na žiadosť vlády, ktorú on sám zostaví. Minister zahraničia Ribbentrop a jeho štátny sekretár Wiezsäcker však odhovárali Hitlera od stretnutia s Quislingom. Avšak Quisling nielenže vedel, ale mal aj presvedčujúce dôkazy o plánoch Churchilla vtrhnúť do Nórska.

Hitler si celú vec premyslel a povedal Rosenbergovi, že je ochotný stretnúť sa s Quislingom a osobne si utvoriť o ňom svoju mienku. K tomuto stretnutiu došlo v roku 1939. Quislinga sprevádzal nórsky podnikateľ Viljam Hagelin. „V tomto rozhovore“ zaznamenáva Rosenbergov úrad „vodca opätovne zdôrazňoval, že čo on najviac politicky uprednostňuje pre Nórsko a taktiež pre celú Škandináviu, je, aby ostali absolútne neutrálne.“ Nemal teda záujem o rozšírenie bojísk vťahovaním viac a viac krajín do európskeho konfliktu vyvolaného Veľkou Britániou.

Quisling tvrdil, že nórska tlač je pod britskou kontrolou a že Karl Hambro –židovský (!) predseda nórskeho Stortingu, alebo parlamentu – dovolil britskej tajnej službe infiltrovať Nórsku spravodajskú službu (ktorej bol on sám šéfom).

Quisling mal za sebou, podľa jeho tvrdenia 100 000 stúpencov, mnohí z nich v kľúčových pozíciách. Pretože konštitučne Hambrova vláda – ktorá už predlžovala svoje funkčné obdobie – by bola 10. januára (1940) pri moci už ilegálne, Quisling navrhoval, že ju po tomto dni odstráni so svojimi prívržencami a požiada Nemecko o obsadenie hlavného mesta Oslo nemeckým vojskom. Hitler však rozhodol nespoliehať sa na túto pomoc, iba že by súhlasil s podobnými subverznými akciami, aké prevádzal Konrád Henlein, vodca sudetských Nemcov v Československu v roku 1938.

Potom už udalosti dostali rýchly spád. Vo februári (1940) Briti (torpédoborec Cossack a šesť iných) prepadli v neutrálnych nórskych vodách nemeckú zásobovaciu loď Altmark (bola zásobovacou loďou vojnovej lode Graf Spee potopenou v uruguajských vodách), ktorá podľa medzinárodnej dohody v Hágu mala byt' imúnna proti nepriateľským útokom, viala na nej zástava obchodného loďstva a mala na palube 300 zajatcov, anglických námorníkov z lodí, ktoré padli za obeť Graf Spee a ktorých vytiahli z mora.

Banda hrdlorezov vtrhla na Altmark a začali zúrivo strieľať na neozbrojenú posádku. Zabili 6 námorníkov a omnoho viac zranili. Strieľali dokonca aj na členov posádky, ktorí sa dali na útek po ľade plávajúcom okolo lode alebo poskákali do mora. Tento neslýchaný zločin dosvedčili aj Nóri. Nemci nevystrelili ani jeden náboj!

Nemecké velenie na základe dešifrovaných správ britského námorníctva vedelo o prípravách útoku na Altmark i keď to znamenalo porušenie neutrálnych nórskych vôd. Hitler nemusel čakať na oficiálne odovzdanie vyznamenania „Victoria Cross“ kapitánovi Cossacku, aby vedel, že toto hrubé porušenie nórskej neutrality dostane v Londýne najvyššie uznanie. Londýn signalizoval kapitánovi Cossacku predošlého dňa rozkaz zahájiť paľbu aj na nórske hliadkujúce člny v prípade, že by bránili prístup britským lodiam! Tieto a iné britské šifry boli v Berlíne dešifrované. (Okrem toho, tzv. „spojenci“ porušili v druhej svetovej vojne každý článok medzinárodných dohôd uzatvorených v Haagu a v Ženeve!)

Hitler dostával telegram za telegramom z Helsiniek, Trondheimu a Osla poukazujúce na prípravy invázie „spojencov“ v Škandinávii pod zámienkou „pomoci Fínsku“. Taktiež dostal od Quislingových ľudí dôkazy, že prípravy invázie Británie a Francúzska sú vo veľmi pokročilom stave. Vedel napríklad o rozhodnutí spojeneckej Najvyššej vojenskej rady v Londýne z 28. marca (1940) rozvinúť dvojfázovú „škandinávsku operáciu“ v apríli: tento cynický, podlý plán mal za účel vyprovokovať Hitlera k urýchlenej okupácii južného Nórska zamínovaním nórskych neutrálnych vôd. Tento krok by potom plne „ospravedlňoval“ vylodenie spojencov v Narviku na severe a zmocnenie sa železničného spojenia so švédskou rudou. Na túto prvú fázu by potom nadväzovali ďalšie operácie na juhu Nórska. 30. marca vo vysielaní BBC Churchill varoval Nórsko, že Británia nebude ďalej tolerovať pronemeckú „interpretáciu neutrality“; že spojenci budú pokračovať v boji „akýmkoľvek spôsobom“ (i keď sa zrejme jedná o neutralitu ktorejkoľvek krajiny). Samozrejme, plne by im vyhovovala probritská neutralita.

Včas ráno, 8. apríla anglické vojnové lode začali klásť míny v neutrálnych nórskych vodách. Krátko po polnoci, 9. apríla v Berlíne zachytili signály nórskeho rádia oznamujúce vstup cudzích lodí do fjordu Oslo. Hitler vedel, že nastáva najťažšia časť operácie. Krátko pred 6. hodinou ráno však nemecké oddiely – po výprasku udelenom „spojencom“ – pristáli v Narviku, Trondheime a Bergene a večer 9. apríla 1940 Nórsko a Dánsko bolo bezpečne v nemeckých rukách. Dánska vláda sa podriadila – síce s reptaním – ale skoro bez výstrelu nemeckej force majeure.

„Teraz už Quisling môže ustanoviť svoju vládu v Oslo“ poznamenal Hitler a malá skupina pechoty za vyhrávania kapely vpochodovala do hlavného nórskeho mesta – Oslo.

Aby hrdinstvo hrdlorezov vo fjorde Oslo bolo dovŕšené, ešte s guľometom postrieľali nemeckých námorníkov, ktorí sa vrhli do mora z niektorých topiacich sa lodí (Blücher).

Vzhľadom na hmlu, ktorá oddialila vysadenie parašutistických jednotiek na letisku Fornebü v Oslo, nórsky kráľ a vláda mali čas ujsť z hlavného mesta (kto bol teda vlastne zradcom?). 10. apríla kráľ a vláda – vo svojom útočišti mimo Oslo – boli ochotní pristúpiť k jednaniu, ale nemecký envoy (Kurt Bräuer) požadoval od nich uznanie Quislingovej novej vlády a odišiel z jednania beztoho, aby čakal na odpovede na jeho požiadavku. Následne v Oslo sa dozvedel, že kráľ zamietol jeho návrh, odmietol menovanie Quislinga, lebo vraj „verejnosť“ považuje Quislinga za zradcu, samozrejme „verejnosť“ naklonená pro-anglickému kráľovi, ktorá na druhej strane by bola veľmi ochotná prijať okupáciu anglickú.

Podpora Hitlera Quislingovi bola krátka a v záujme korektnej dohody s kráľom, 14. apríla nemecké ministerstvo zahraničia poslalo pracovníka ministerstva Theo Habichta dať veci do poriadku. Bol poverený, aby sa pokúsil zaistiť dohodu s kráľom. Quisling bol nasledujúci deň prinútený odstúpiť. Avšak títo Ribentropovi poverenci (Bräuer a Habicht) „pozliepali“ dohromady nejakú „Administratívnu radu“ z vedúcich občanov z Oslo, vrátane hlavného sudcu nórskeho Najvyššieho súdu Paula Berga, avšak postup bol pomalý a priamo protichodný tomu, čo chcel Hitler. Bol veľmi rozhnevaný na Bräuera a Habichta (boli okamžite prepustení zo zahraničných služieb) za to, že sa nechali „napáliť“ týmito „nórskymi advokátmi“; chcel vidieť Quislinga na čele legálnej nórskej vlády a nie nejakú „juntu advokátov“. Jediné, čo chcel mat' v týchto severských krajinách, bol zákon a poriadok. 1. februára 1942 Vidkun (Abraham Lauritz Jonson) Quisling sa stal „ministerský predseda“ Nórska.

Vlastenec a ministerský predseda Nórska počas druhej svetovej vojny Vidkun Quisling draho zaplatil za svoje vlastenecké, protižidovské a protianglické cítenie. Po skončení vojny bol vládou nastolenou spojeneckými mocnosťami 24. októbra 1945 popravený.