„Svornosťou malé veci rastú,
nesvornosť zaviní rozpad i tých najväčších.“
Sallustius

Meno Adolf Hitler sa u väčšiny ľudí spája len s masovým vraždením, vojnou, prenasledovaním Židov a inými propagandistickými nánosmi. Málokto však vie, že tento človek bol aj skvelým maliarom v dobe, kedy sa začínali ako „umenie“ vyzdvihovať braky a gýče. Dnes, aj po vyše 60 rokoch, sú jeho obrazy stále žiadané, čo sa ukázalo, keď bola pred pár dňami objavená približne dvadsiatka jeho diel.

Nedávno bolo v podkroví jedného belgického domu nájdených 21 akvarelov a 2 skice s podpisom „AH“ alebo „Adolf Hitler“. Diela ihneď vyvolali búrlivú diskusiu a prejavili o ne záujem kupci z celého sveta. Nakoniec boli 26. 9. vydražené za sumu 176 000 eur, čiže za dvojnásobnú cenu, aká sa spočiatku predpokladala.

Adolf Hitler sa narodil 20. apríla 1889 v dedinke Braunau na rieke Inn. Nechcel ani pomyslieť na to, že by sa mal stať úradníkom ako jeho otec. Miloval prírodu a v nej chcel aj tráviť čas. Z astrologického hľadiska mu narodenie v znamení barana zabezpečilo vytrvalosť, tvrdohlavosť, ale najmä vodcovské schopnosti. 20. apríl je však posledným dňom v znamení barana a 21. apríl už pripadá býkom. Práve narodenie sa na hranici s býkom mu zabezpečilo umelecký talent. Bol rozhodnutý, že sa stane maliarom, kvôli čomu bol s otcom v permanentnom konflikte. Jeho otec sa však vytratil zavčasu, zomrel v roku 1903.

Na základnej škole bol vzorným žiakom. Na reálke v Linzi sa zaujímal už len o predmety, ktoré ho bavili. Z nich mal aj výborné známky. Išlo o zemepis, dejepis, telocvik a kreslenie. Ostatné predmety flákal a jeho vysvedčenie bolo v týchto časoch veľmi pestré. Po skončení školy sa 2 roky bezcieľne pofľakoval a cítil sa ako nadaný maliar.

Koncom septembra 1907 prišiel 18-ročný Hitler do Viedne, aby absolvoval prijímaciu skúšku na Akadémiu výtvarných umení. Bol jedným zo 113 kandidátov. Táto skúška pozostávala z dvoch častí.

V prvej časti mali uchádzači vytvoriť podľa zadania niekoľko diel na kresťanskú, mytologickú či klasickú tému. Aj sa dochovali 4 Hitlerove obrázky (krajinky s prekvapivo pevnými líniami, keď zoberieme do úvahy nedostatok času pri tvorbe). V tejto časti odpadlo 33 uchádzačov. Hitler uspel a postúpil do 2. časti.

V 2. časti predkladali kandidáti svojim skúšajúcim k posúdeniu talentu ukážky svojich vlastných obrazov. Tu odpadlo 52 potenciálnych študentov. Medzi nimi aj Hitler. Zo záznamov Akadémie vyplýva, že jeho maľby neboli dostatočné a ako dôvod je uvedený nedostatok postáv na jeho obrazoch.

Z neskoršej analýzy jeho obrazov vyplýva, že bol odmietnutý, zrejme, neprávom, pre subjektívnosť komisie, ako sa často stáva. Po neúspešnej skúške zašiel urazený Hitler za rektorom Sigmundom l´Allemandom. Hitler neskôr uviedol, že mu povedal, že má talent skôr na architektúru ako na maľovanie.

Môžeme len predpokladať, že rektorove slová boli vyslovené po istej analýze a neboli to len slová, ktoré mali za úlohu diplomaticky sa zbaviť ukrivdeného mladíka. Hitler ich totiž vyhodnotil ako úprimné, keďže sa podľa nich aj zariadil. Krátko na to požiadal o prijatie na architektúru. Tu mu ale chýbali základné kvalifikačné predpoklady, aj maturitná skúška príslušnej strednej školy. Znovu mu bolo zabránené nastúpiť na umeleckú dráhu. Počas svojej moci Hitler vytvoril do budúcnosti architektonický návrh nového Berlína, ktorý svojou koncepciou bol mestom prevyšujúcim všetky ostatné.

Po nadobudnutí nových skúseností Hitler skúsil šťastie nasledujúci rok (1908). Na tej istej Akadémii však neprešiel už ani prvou časťou skúšky. Keďže komisia bola rovnaká ako minulý rok, môžeme predpokladať, že ho už mali zaškatuľkovaného a ani mu nedali šancu dokázať, čo nové sa naučil.

Smelý a sebavedomý Hitler sa aj napriek tomu usadil vo Viedni ako „akademický maliar“ a v rokoch 1909 a 1910 vytvoril veľké množstvo malých obrázkov. Maľoval domy často kopírované podľa pohľadnice alebo z tlače, ale aj krajinky a portréty. Vytváral aj reklamné plagáty na obuv, leštidlá na topánky, na kozmetiku a spodnú bielizeň. Používal pri tom olej, tuš a vodové farby.

Počas krátkeho pobytu v ubytovni sa zoznámil s vyštudovaným návrhárom Reinholdom Hanischom. Hitlerovi sa ponúkol ako predávajúci agent a podarilo sa mu predať množstvo Hitlerových diel obchodníkom a aj súkromným zberateľom. O zisk sa delili. Mali celkom slušný odbyt a nežilo sa im zle, spomínal neskôr Hanisch.

Kvôli nezhodám ohľadne obsahu obrazov obchodné partnerstvo po ôsmich mesiacoch skončilo a Hitler svoje diela ponúkal sám. Jeho odberateľmi boli rôzni intelektuáli a aj Židia. V tejto dobe Hitler zarábal toľko, že sa dobrovoľne vzdal svojho sirotského dôchodku v prospech mladšej sestry Pauly. Zarobené peniaze Hitler míňal na kultúru: navštevoval divadlá, koncerty a opery.

Ada Petrovová (1997, str. 196), ktorá v moskovskom archíve objavila skicár s Hitlerovými 42 maľbami, o Hitlerovom umení píše: „To, čo nás na každom z týchto obrazov dojíma, je pravá nemecká schopnosť realisticky, poctivo, s láskou sa venovať celku i každému detailu.“ A po analýze novoobjavených diel uvádza (str. 200): „Bez toho, aby sme preháňali, je isté, že Hitler mal prvotriedny zmysel pre kompozíciu, presne zachytil perspektívu, práca so štetcom sa mu veľmi darila a predovšetkým veľmi dobre vystihol atmosféru horskej krajiny.“

Adolf Hitler sa umeleckým talentom spočiatku živil, vtedy sa orientoval na kvantitu – vytvoril cca 2 000 až 3 000 diel rôznymi metódami – no neskôr (počas politickej kariéry) na umenie nezanevrel a v rámci relaxu sa orientoval na pompéznejšie diela, z ktorých si niektoré uchoval v bunkri až do konca – 30. apríla 1945.

Hitler odmietal moderné umenie a ako kancelár zaujal voči nemu silne odmietavý postoj. Moderných maliarov vo svojich prejavoch označoval za predpotopných čmáralov splodených kanálovými krysami podporovaných židovstvom portrétujúcich znetvorených mrzákov a kreténov degradujúcich ženy, mužov a deti. (Petrovová, 1997)

Opovrhoval, rovnako ako jeho súverci, všetkými modernými štýlmi, akými sú impresionizmus, fauvizmus, pointilizmus, kubizmus...

Hitler mal k umeniu všeobecne hlboký vzťah. Okrem maľovania javil záujem aj o hudbu a architektúru. Zbožňoval klasických nemeckých skladateľov ako Wagnera (jednu z jeho opier vraj navštívil až 40 krát), miloval Bethovena (ktorého považoval za Slovana), vyzdvihoval prínos Geotheho či Schillera. Brojil proti boľševizmu ako ničiteľovi kultúry a uvedomoval si taktiež kľúčovú úlohu kultúry pri výchove ďalších generácií: „Pokiaľ nevytiahneme našu mládež z bahna jej dnešného okolia, utopí sa v ňom. Toto očisťovanie našej kultúry by sa malo vzťahovať na skoro všetky oblasti. Divadlo, umenie, literatúra, kino, tlač, plagáty a výklady je potrebné očistiť od prejavov zahnívajúceho sveta a postaviť ich do morálnych služieb štátu a kultúry.“ (Mein Kampf, I. zv., 10. kap)

V dobe, kedy sa za umenie považuje aj kopa smetí a ľudských exkrementov, ak ju vytvoril niekto „zvučného mena“, sú Hitlerove obrazy v silnom kontraste s touto dekadenciou v oblasti maľovania.

Petrovová (1997, str. 202) uzatvára svoju revizionistickú analýzu Hitlerovho umenia slovami: „Hitler – minimálne v tomto období svojho života – mal trpezlivosť, zmysel pre detail a skutočne miloval krásu. Ak vieme o existencii týchto malieb, o to pozoruhodnejšie sú pre nás zmeny v Hitlerovej povahe, ku ktorým došlo v nasledujúcom štvrťstoročí. Snáď je to predovšetkým poučenie o tom, akých protichodných extrémov je schopná ľudská bytosť.“

Bibliografia:

Hitler Adolf: Monology ve Vůdcově hlavním stanu 1941 - 1944, Aurora, Praha, 1999
Petrovová Ada, Watson Peter: Hitlerova smrt, BB art, Brno, 1997
Pool James: Kdo financoval nástup Hitlera k moci, Práh, Praha, 1998
Pool James: Tajní spojenci Adolfa Hitlera, Práh, Praha, 1999
Steffahn Harald: Hitler, Votobia, Olomouc, 1996