„Keď sa správaš ako červ, nebuď prekvapený tým, že ťa pristúpia.“
Immanuel Kant

V 89 rokoch zomrel v nedeľu (3. 8.) v Moskve slávny ruský spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Alexander Solženicyn. Bol najhlasnejším kritikom a disidentom sovietskeho režimu, ale aj odporcom konzumného západu, imperialistického NATO a tiež poukazoval aj na beštiálnu úlohu Židov v ranom boľševizme. Preslávil sa okrem iného najmä knihou Súostrovie Gulag.

Alexander Solženicyn podľahol zástave srdca

Podľa ruskej agentúry Interfax Solženicyn podľahol mŕtvici. Syn Alexandra Solženicyna, ktorého cituje AP, hovorí o zástave srdca. Solženicynove diela sú dokumentom o represáliách, koncentračných táboroch a väzeniach všetkých sovietskych epoch. Medzi najznámejšie patrí trilógia Súostrovie Gulag a Jeden deň Ivana Denisoviča.

Nežiť v klamstve

Alexander Solženicyn, narodený 11. decembra 1918 v kúpeľnom meste Kislovodsk v severnom podhorí Kaukazu, bojoval od roku 1941 na frontoch druhej svetovej vojny, stal sa veliteľom delostreleckej batérie (dva krát vyznamenaným). V roku 1945 bol na osem rokov uväznený za kritiku Lenina a Stalina vo svojej listovej korešpondencii. Po predčasnom prepustení z Gulagu kvôli rakovine a po jej vyliečení žil tri roky vo vyhnanstve v Kazachstane.

V roku 1957 bol rehabilitovaný a učil šesť rokov matematiku v Rjazeni, ale hlavne sa venoval literárnej práci. V dobe prechodného odmäku za Nikity Chruščova publikoval – v novembri 1962 – v časopise Novyj mir (Nový svet) poviedku Jeden deň Ivana Denisoviča, ktorá ako prvé umelecké dielo z prostredia sovietskych koncentrákov legálne publikované v ZSSR obletelo celý svet a autorovi zaistilo svetový obdiv.

Po nástupe Leonida Brežneva do Kremľu v roku 1964 bolo Solženicynovi znemožnené oficiálne publikovať, svoje diela vydával len v samizdatoch a v zahraničí. Bol vylúčený zo Zväzu spisovateľov a v roku 1970 mu zabránili prevziať Nobelovu cenu za literatúru. Bol nútený sa schovávať u svojho priateľa, svetoznámeho violončelistu Mstislava Rostropoviča.

Po vydaní prvého dielu Súostrovie Gulag vo Francúzsku v roku 1973 a zverejnení výzvy Nežiť v klamstve bol Solženicyn 13. februára 1974 znovu zatknutý, zbavený občianstva ZSSR a vypovedaný na západ, do Frankfurtu nad Mohanom. Jednalo sa o prvé vypovedanie občana ZSSR po Levovi Trockom v roku 1929. V exile Solženicynovi spočiatku najviac pomáhal nemecký spisovateľ Heinrich Böll, ktorý mu našiel domov v Curychu. V roku 1976 sa Solženicyn odsťahoval do USA.

Na západe postupne vyšli všetky jeho romány (Súostrovie Gulag, V prvom kruhu, Rakovina), filozofický zborník Spod balvanov, memoáre Drgalo sa teľa s dubom a ďalšie práce. V Sovietskom zväze mu práce začali vychádzať v roku 1989 a o rok neskôr bolo publikované aj Súostrovie Gulag. V rovnakom roku mu bolo vrátené občianstvo a v roku 1991 bol zbavený obvinenia z vlastizrady a druhý krát rehabilitovaný. Do Moskvy sa vrátil po dvojmesačnej ceste vlakom z Vladivostoku v roku 1994.

Neoblomný panslávsky bojovník až po hrob

Po návrate kedysi neohrozený bojovník za slobodu, ktorý po okupácii Československa v roku 1968 vyhlásil: „Je hanba byť Sovietom,“ vzbudzoval u mnohých pohoršenie svojím odporom a príklonom k ruskému národovectvu.

V posledných rokoch sa Solženicyn stal zarytým kritikom západnej materialistickej spoločnosti a ruským vládnym politikom vyčítal, že sa bezhlavo „opičia“ po západe. Kvôli tomu tiež odmietol prevziať vysoké štátne ocenenie od vtedajšieho ruského prezidenta Borisa Jelcina s tým, že nechce, aby mu úctu preukazoval politik, ktorý Rusov priviedol k biede. Od prezidenta Vladimíra Putina ale štátnu cenu minulý rok prevzal.

Pred šiestimi rokmi vzbudil Alexander Solženicyn rozporuplné reakcie svojou obsiahlou knihou Dvesto rokov pospolu, v ktorej okrem iného pripísal vinu za katastrofu Ruska v komunistickej ére Židom. Ide o prípad, kedy známa a uznávaná osobnosť vo veku, kedy už nemá čo stratiť, podčiarkla známe fakty o židovskej úlohe v ranom boľševizme. Podľa neho mali za boľševikov Židia významné funkcie, ale tiež široké masy Židov pomáhali budovať sovietsky systém a boli priamymi vykonávateľmi komunistického teroru.

V deväťdesiatych rokoch si zobral na mušku tiež Severoatlantickú alianciu, ktorú obvinil zo sprisahania proti Rusku – akcie NATO boli podľa neho prípravou k totálnemu obkľúčeniu Ruska a strate jeho suverenity: „Hoci je jasné, že súčasné Rusko nepredstavuje žiadnu hrozbu, NATO metodicky a vytrvalo buduje svoju vojenskú mašinériu - vo vnútri východnej Európy a v okolí Ruska z juhu,“ povedal spisovateľ. V roku 1999 ako jeden z mála odvážne a tvrdo odsúdil konanie NATO v bývalej Juhoslávii.

Solženicyn aj ostro kritizoval prozápadnú vládu na Ukrajine za jej snahu získať členstvo v NATO. Zdôraznil, že Rusko nikdy nezradí mnohomiliónovú ruskú populáciu na Ukrajine. Kritizoval aj Michaila Gorbačova a oceňoval snahu Putina vzpružiť ruský štát.

Za jeho posledný odkaz možno zrejme považovať list Srbom žijúcim v Kosove. Vyzýval ich neopúšťať svoje domovy. „Srbom, ktorí zostali žiť v nespravodlivo odtrhnutej historickej zemi, provincii Kosovo: Počas minulých ťažkých rokov ste museli pretrpieť ničenie pravoslávnych chrámov, pálenie vašich srbských dedín a bezprostredné násilie a vraždenie. Nech vám Boh dá odvahu, aby ste aj v budúcnosti zostali blízko hrobov svojich najbližších,“ napísal Alexander Solženicyn v liste, ktorý odovzdala jeho manželka Natália srbským médiám.

V posledných rokoch ho sprevádzali zdravotné problémy a neobjavoval sa vôbec na verejnosti. Alexander Solženicyn bol dvakrát ženatý a má troch synov.

Zdroje: TASR, SITA, ČTK

Komentáre k článku