„Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem!“
Milan Rastislav Štefánik

15. apríla 1945 oslobodili britské jednotky koncentračný tábor Bergen-Belsen. Predovšetkým pre okolnosti ohľadom jeho oslobodenia sa relatívne nedôležitý nemecký koncentračný tábor Bergen-Belsen stal – spolu s tábormi Dachau a Buchenwald – medzinárodným symbolom nemeckého barbarstva. Dnešná prezentácia tábora sa stále viac-menej drží tejto línie, a to spôsobom, ktorý, ako ukazuje tento článok, skresľuje skutočnú históriu tábora.

Britskí vojaci, ktorí oslobodili Belsen tri týždne pred koncom vojny, boli šokovaní a znechutení mnohými nepochovanými mŕtvolami a umierajúcimi väzňami v tábore. Hororové fotky a filmy vychudnutých mŕtvol v tábore a smrteľne chorých väzňov sa rýchlo rozšírili po celom svete. Do pár týždňov britské okupačné noviny vyhlásili: „Príbeh najväčšej zo všetkých ukážok ,nehumánnosti človeka voči človeku‘, ktorou bol koncentračný tábor Belsen, je známy po celom svete.“ [1]

Príšerné snímky poriadené fotografmi Spojencov v Belsene v polovici apríla 1945 a odvtedy mnohokrát reprodukované značne prispeli k reputácii tábora ako notoricky známeho vyhladzovacieho centra. V skutočnosti mŕtvi z Bergen-Belsenu boli predovšetkým nešťastnými obeťami vojny a chaosu, ktorý prináša so sebou, nie úmyselného plánu. Dokonca je možné diskutovať o tom, či neboli obeťami Spojencov rovnako ako Nemcov.

Koncentračný tábor Bergen-Belsen bol zriadený pri Hannoveri v severozápadnom Nemecku na mieste tábora pre zranených vojnových zajatcov. V apríli 1943 sa tu zriadil internačný tábor (Aufenthaltslager) pre európskych Židov, ktorí mali byť vymenení za nemeckých civilistov zadržiavaných Spojencami. Koncom roka 1943 a na začiatku 1944 prišlo do Belsenu okolo 9 000 Židov z Poľska, Francúzska, Holandska a iných častí Európy. Títo Židia disponovali dokumentmi občianstva alebo pasmi latinskoamerických krajín, vstupnými vízami do Palestíny či inými povoleniami, ktoré im umožňovali emigrovať.

Ako do Belsenu prichádzali stále nové transporty väzňov evakuovaných z východu, tábor sa čoskoro preplnil.

Počas posledných mesiacov vojny bolo niekoľko skupín týchto „výmenných Židov“ dopravených z nacistami okupovanej Európy. Nemecké úrady ich niekoľko stoviek prepravili do neutrálneho Švajčiarska a aspoň jedna skupina 222 Židov bola z Belsenu privezená (cez neutrálne Turecko) do Britmi ovládanej Palestíny [2].

Až do konca roka 1944 boli podmienky vo všeobecnosti lepšie než v iných koncentračných táboroch. Marika Frank Abramsová, maďarská Židovka, bola v roku 1944 premiestnená z Auschwitzu do Belsenu. Neskôr takto spomínala na príchod do Belsenu: „Všetci sme dostali dve prikrývky a misku. Boli tam latríny aj tečúca voda. Dávali nám jedlú stravu a nemuseli sme hodiny stáť vonku počas počítania väzňov. Podmienky boli omnoho lepšie ako v Auschwitzi a takmer sme sa cítili ako v sanatóriu.“ [3]

Väzni obvykle dostávali tri jedlá denne. Ráno a večer bol podávaný chlieb s kávou a k dispozícii bol aj syr a saláma. Hlavné jedlo dňa na obed pozostávalo z jedného litra zeleninovej omáčky. Rodiny žili pokope. Ženy a muži (okrem rodín) boli ubytovaní v oddelených barakoch. [4]

V tábore boli držané tiež deti. V Belsene, v ženskom tábore číslo 1 bolo pri príchode britských jednotiek asi 500 židovských detí. [5]

Počas posledných mesiacov vojny boli desaťtisíce Židov evakuovaných do Belsenu z Auschwitzu a ostatných východných táborov ohrozených postupujúcimi Sovietmi. Belsen sa týmto značne preplnil: počet väzňov sa zvýšil z 15 000 (december 1944) na viac ako 50 000 (o mesiac neskôr). [6]

Mnoho židovských väzňov si vybralo evakuáciu na západ so svojimi nemeckými väzniteľmi radšej, ako keby mali čakať vo východných táboroch na oslobodenie sovietskymi vojskami. [7] (Pozn. prekladateľa – Elie Wiesel vo svojich pamätiach taktiež uvádza, že dostali na výber, či chcú ísť s Nemcami na západ alebo ostať v tábore a čakať na Sovietov. Wiesel (spolu s otcom) si vybral ísť s Nemcami. Pozri: Elie Wiesel: Noc. Praha: Sefer, nakladateľstvo Federácie židovských obcí v Českej republike, 1999. str. 74-75)

Počas posledných mesiacov vojny sa podmienky stali tak katastrofálnymi, že asi tretina väzňov evakuovaných do Belsenu vo februári a marci 1945 zomrela počas prevozu a v čase príchodu boli mŕtvi. [8]

Nakoľko sa v Európe, ťažko bombardovanej spojeneckými náletmi, v týchto mesiacoch zrútil poriadok a organizácia, dodávky jedla a liekov do tábora prestali byť pravidelnými a často vôbec neprichádzali. Z tábora boli vyslané nákladné autá, aby z okolitých miest zozbierali zásoby chleba, zemiakov a repy, koľko len mohli. [9]

Epidémia

Choroby sa držali pod kontrolou tak, že sa všetci noví príchodzí rutinne dezinfikovali. Ale na začiatku februára 1945 bol veľký transport maďarských Židov prijatý do tábora bez dezinfekcie, keďže dezinfekčné zariadenie nefungovalo. Následkom toho sa rozšíril týfus a rýchlo sa vymkol spod kontroly. [10]

Masový hrob v Bergen-Belsene, plný obetí týfu a iných chorôb. Táto fotka sa často podsúva v súvislosti s Auschwitzom, napríklad tu: http://www.moonbattery.com/ archives/2006/03/a_lesson_in_ima.html (k 18. 9. 2007).

Veliteľ tábora Josef Kramer uvalil Belsen do karantény v pokuse chrániť životy, ale ústredná správa táborov SS v Berlíne trvala na tom, aby bol Belsen otvorený pre stále nových evakuantov z východu. Čoskoro sa miera úmrtnosti vyšplhala na hrozivých 400 ľudí denne. [11]

Najhorším zabijakom bol škvrnitý týfus, ale svoju daň si vybrali aj brušný týfus a dyzentéria. Situáciu ešte zhoršoval prísun stále ďalších chorých väzňov z iných táborov do Belsenu, ktorý bol teraz prehlásený za tábor pre chorých (Krankenlager). Choré ženy z Auschwitzu boli napríklad dopravené do Belsenu v trochu skupinách v novembri a decembri 1944. [12]

Keď sa Ríšsky Vodca SS Heinrich Himmler dozvedel o vypuknutí týfu v Bergen-Belsene, ihneď vydal príkaz všetkým príslušným úradníkom, ktorý vyžadoval, že „na boj s epidémiou musia byť využité všetky možné medicínske prostriedky (...) Na vykonanie tohto cieľa sa nesmie šetriť ani zásobami liekov ani nasadením lekárov.“ Avšak vzhľadom na celkový pád práva a poriadku v Nemecku v tomto čase bolo nemožné tento príkaz uskutočniť. [13]

„Belsen najhorší“

Violette Fintzová, Židovka, ktorá bola deportovaná z ostrova Rodos do Auschwitzu v polovici roka 1944, následne do Dachau a nakoniec, začiatkom roka 1945, do Belsenu, neskôr porovnávala podmienky v týchto táboroch [14]:

Kapitán SS (Hauptsturmführer) Josef Kramer, ktorý sa zo všetkých síl snažil zlepšiť podmienky v tábore. Propaganda ho nazvala „Beštia z Belsenu“.

Belsen bol spočiatku znesiteľný, mali sme kde spať, dostávali sme skromný prídel polievky a chleba. Ale ako sa tábor čoraz viac napĺňal, naša skupina a mnohí ďalší boli natlačení do barakov, kde asi sedemsto ľudí ležalo na podlahe bez prikrývok a bez jedla alebo čohokoľvek. Bola to žalostná scéna, keď na tábor zaútočili vši a väčšina ľudí mala týfus a choleru. (...) Mnohí hovorili o Auschwitze – bol to hrozný tábor. Ale Belsen, to sa nedá opísať slovami... Z mojej osobnej skúsenosti môžem povedať, že Belsen bol najhorší.

Najznámejším väzňom v Belsene bola nepochybne Anna Franková, ktorá bola (spolu so sestrou) evakuovaná z Auschwitzu koncom októbra 1944. Podľahla týfu v marci 1945, tri alebo štyri týždne pred oslobodením tábora.

Kramer hlási „katastrofu“

1. marca 1945 v liste Gruppenführerovi (generálovi) Richardovi Glücksovi, veliteľovi správy táborov SS, veliteľ Belsenu Josef Kramer podrobne hlásil katastrofickú situáciu vo svojom tábore a prosil o pomoc [15]:

Ak by som mal k dispozícii dostatok miesta na spanie, ubytovať tých väzňov, čo už prišli a tých, čo ešte len prídu, by bolo omnoho lepšie možné. Okrem tohto vypukla epidémia škvrnitej horúčky a týfu, ktorá sa každým dňom ďalej šíri. Denná miera úmrtnosti, ktorá na začiatku februára bola 60 – 70 osôb, už dosiahla v priemere 250 – 300 ľudí a stále sa bude zvyšovať, ak sa nezmenia v súčasnosti prevládajúce podmienky.
Zásoby. Keď som prevzal velenie tábora, boli objednané zimné zásoby pre 1 500 väzňov, nejaké som dostal, ale väčšina nebola doručená. Toto zlyhanie nenastalo len kvôli ťažkostiam s dopravou, ale tiež preto, že v súčasnosti nie je takmer nič k dispozícii v okolí a musí sa dovážať z väčšej diaľky. (...)
Za posledné štyri dni nedorazila žiadna dodávka [jedla] z Hannoveru následkom zničenia ciest a budem nútený, ak takéto podmienky pretrvajú do konca týždňa, aj chlieb z Hannoveru dovážať nákladnými vozidlami. Vozidlá, ktoré sú na túto úlohu v súčasnosti používané, nie sú na ňu vôbec vhodné a musím žiadať aspoň o tri alebo štyri ďalšie nákladné autá a päť až šesť prívesov. Keď budem mať k dispozícii nejaké vlečné zariadenia, budem môcť vozidlá vyslať do okolitých oblastí s väčšou efektivitou. (...) Otázka zásobovania bude musieť, bez zlyhania, byť vyriešená do niekoľkých dní. Žiadam Vás, Gruppenführer, o pridelenie ďalších dopravných prostriedkov. (...)
Zdravotný stav. Rozšírenie choroby je veľmi vysoké proporčne k počtu väzňov. Keď ste sa so mnou rozprávali 1. decembra 1944 v Oranienburgu [iný koncentračný tábor], povedali ste mi, že Bergen-Belsen mal fungovať ako tábor pre chorých zo všetkých koncentračných táborov v severnom Nemecku. Počet chorých sa obrovsky zvýšil, hlavne z dôvodu nedávnych transportov z východu – ľudia v týchto transportoch niekedy strávili osem alebo štrnásť dní v otvorených nákladných autách. (...)
Boj proti škvrnitej horúčke je mimoriadne náročný bez dostatku dezinfekčných prostriedkov. Vzhľadom na frekventované používanie je teplovzdušné zariadenie proti všiam v zlom stave a niekedy je nefunkčné po dobu viacerých dní. (...)
Začína sa katastrofa, za ktorú si nikto nechce vziať zopovednosť. (...) Gruppenführer, uisťujem Vás, že z našej strany bude učinené všetko, aby sme prekonali súčasnú krízu. (...)
Žiadam Vás teraz o pomoc, keďže tá leží vo Vašej pôsobnosti. Okrem vyššie zmienených vecí potrebujem, predovšetkým, zvýšiť ubytovacie kapacity, postele, prikrývky, náčinie na jedenie – všetko pre okolo 20 000 väzňov. (...) Prosím Vás o pomoc pri prekonávaní tejto sitácie.

Za takýchto strašných podmienok Kramer spravil všetko vo svojej moci, aby znížil utrpenie a zabránil úmrtiam väzňov, dokonca sa obrátil na preťaženú armádu. „Neviem, čo mám robiť,“ povedal vysokopostaveným armádnym úradníkom. „Dosiahol som hranicu. Zomiera kopa ľudí. Pokazila sa zásoba pitnej vody. Nákladný vlak plný jedla bol zničený nízko letiacimi spojeneckými vojenskými lietadlami. Niečo sa musí spraviť, ihneď.“ [16]

V spolupráci s veliteľom Kramerom a hlavným predstaviteľom väzňom Küstermeierom, plukovník Hanns Schmidt vyhovel žiadosti a zariadil, aby miestny dobrovoľnícky hasičský zbor zariadil poskytnutie vody. Postaral sa tiež o to, aby boli do tábora vozené zásoby jedla z opustených vlakových vozňov. Schmidt neskôr spomínal, že Kramer „vôbec nepôsobil ako kriminálny typ. Konal ako poctivý a čestný muž. Taktiež na mňa nepôsobil ako niekto so špinavým svedomím. Pracoval s obrovským nasadením, aby zlepšil podmienky v tábore. Napríklad, zohnal koňmi ťahané vozidlá, aby na nich privážal jedlo do tábora z vlakových vozňov, ktoré boli zasiahnuté bombardovaním, a uviazli“ [17]

„Bol som zaplavený,“ vysvetľoval neskôr Kramer nedôverčivým britským vojnovým vyšetrovateľom [18]:

Tábor v skutočnosti nebol neúčinný pred tým, než ste vy [britské a americké vojská] prekročili Rýn. Bola tu tečúca voda, pravidelná strava – prijímal som jedlo, aké mi dávali a snažil som sa ho rozdeliť po tábore najlepšie ako to išlo. Ale potom mi zrazu začali posielať vlaky plné väzňov z celého Nemecka. Nedalo sa s tým držať tempo. Žiadal som viac personálu, viac jedla. Musel som si vystačiť s tým, čo som mal.
Poslednou kvapkou bolo, keď Spojenci zbombardovali elektráreň, ktorá pre náš tábor pumpovala vodu. Zásoby jedla sa nemohli dostať do táboru kvôli ohrozeniu zo strany spojeneckých stíhačiek. Vtedy sa veci skutočne vymkli spod ruky. Posledných šesť týždňov som bol bezmocný. Nemal som ani dostatok pracovníkov na pochovanie mŕtvych, nieto ešte na oddelenie chorých od zdravých...
Snažil som sa získať lieky a jedlo pre väzňov, no zlyhal som. Bol som zaplavený. Môžem byť nenávidený, no konal som svoju povinnosť, ako som vedel.

Pre Kramerove čisté svedomie hovorí aj skutočnosť, že sa nepokúsil zachrániť si život útekom, ale namiesto toho pokojne očakával príchod britských vojsk, naivne dúfajúc, že s ním budú zaobchádzať slušne. „Keď bol tábor Belsen nakoniec prevzatý Spojencami,“ povedal neskôr, „Bol som vcelku spokojný s tým, že som spravil všetko, čo som v rámci svojich možností mohol, aby som napravil podmienky v tábore.“ [19]

Vyjednaný presun

Keď sa britské jednotky blížili k Bergen-Belsenu, nemecké úrady sa usilovali odovzdať ho Britom, aby sa nestal bojovou zónou. Po vyjednávaniach bol pokojne odovzdaný s dohodou, že „aj britské aj nemecké jednotky spravia všetko, aby sa vyhli bojom v tejto oblasti.“ [20]

Opis približujúci podmienky, za akých Briti prevzali tábor, sa objavil vo vydaní odborného amerického medicínskeho časopisu The Journal of the American Medical Association z roku 1945 [21]:

Po vyjednávaní medzi britskými a nemeckými úradníkmi, britské vojská prevzali od SS a Wehrmachtu úlohu stráženia rozsiahleho koncentračného tábora v Belsene, niekoľko míľ severozápadne od Celle. Toto sa urobilo, pretože v tábore zúri týfus a je nevyhnutné, aby žiadni väzni neboli prepustení, pokým choroba nebude zvládnutá. Je tu 60 000 väzňov, z nich mnoho politických. Postupujúci Briti súhlasili s tým, že sa zdržia bombardovania a ostreľovania tábora a Nemci sa zaručili, že v tábore nechajú ozbrojenú stráž, ktorej bude povolené vrátiť sa k vlastným líniám týždeň po príchode Britov.
Priebeh vyjednávania je nevšedný. Dvaja nemeckí úradníci sa dostavili na britskú základňu a vysvetlili, že v tábore je 9 000 chorých a všetka zdravotná starostlivosť zlyhala. Navrhli, aby Briti obsadili tábor naraz, keďže zodpovednosť bola medzinárodná v záujme zdravia. Na oplátku za zdržanie spôsobené prímerím Nemci ponúkli odovzdať neporušené mosty cez rieku Aller. Po krátkom uvážení britský dôstojník odmietol ponuku Nemcov s tým, že je potrebné obsadiť územie v rozsahu desať kilometrov okolo tábora, aby si Briti boli istí, že budú môcť svoje jednotky a komunikácie mať v dostatočnom odstupe od zdroja choroby. Briti nakoniec tábor prebrali.

Briti nezvládali boj s chorobami o nič lepšie ako Nemci: v prvých týždňoch po prebratí tábora zahynulo ďalších 14 000 väzňov.

Brutálne zaobchádzanie

15. apríla 1945 velitelia Belsenu odovzdali tábor britským jednotkám, ktorí neváhali a ihneď sa vrhli na personál tábora. Nemci boli mlátení pažbami, kopaní a bodaní bajonetmi. Mnohí boli postrieľaní alebo upracovaní k smrti. [22]

Britský novinár Alan Moorehead opísal zaobchádzanie s niektorými pracovníkmi tábora krátko po prevzatí tábora Britmi [23]:

Ako sme sa blížili k celám strážnikov SS, hlas [britského] seržanta sa stal rozzúreným. „Ráno sme mali výsluch,“ povedal, „Obávam sa, že na nich nie je pekný pohľad“ (...) Seržant otvoril prvé dvere a vkráčal do cely, bodajúc pred seba kovovým hrotom. „Vstaňte!“ kričal, „Vstaňte, vy špinaví bastardi!“ Bol tam poltucet mužov ležiacich alebo napoly ležiacich na podlahe. Jeden alebo dvaja boli schopní vstať ihneď. Muž najbližšie pri mne, ktorý mal košeľu a tvár celú od krvi, sa o to pokúsil dvakrát kým sa mu podarilo dostať na kolená a postupne na nohy. Stál s rukami vystretými pred sebou, silno sa trasúc.
„Poďme, vstávajte!“ vrieskal seržant [v ďalšej cele]. Muž ležal na zemi v kaluži vlastnej krvi, bol vysokej postavy, s ťažkou hlavou a špinavou bradou. „Prečo ma nezabijete?“ zašepkal, „Prečo ma nezabijete? Už to viac neznesiem!“ Tie isté frázy vychádzali z jeho úst znova a znova. „Hovoril to dokola celé ráno, špinavý bastard,“ povedal seržant.

Veliteľ Kramer, ktorý bol britskou a americkou tlačou zdémonizovaný ako „Beštia z Belsenu“ či „Príšera z Belsenu“, bol súdený a popravený, spolu s hlavným lekárom Dr. Fritzom Kleinom a ďalšími úradníkmi tábora. Počas tohto procesu sa major T. C. M. Winwood, Kramerov obhajca, vyjadril: „Keď na tomto javisku konečne spadne opona, Josef Kramer, podľa môjho názoru, nebude na ňom stáť ako ,Beštia z Belsenu‘, ale ako ,Obetný baránok z Belsenu‘.“ [24]

Britskí osloboditelia „na odvetu“ vyhnali obyvateľov blízkeho mesta Bergen a povolili väzňom tábora vyrabovať domy a budovy. Veľká časť dediny bola podpálená. [25]

Keď Briti prevzali kontrolu nad táborom Bergen-Belsen, bolo v ňom asi 55 000 – 60 000 väzňov. Noví správcovia neboli o nič viac schopní zvládnuť chaos ako Nemci a vyše 14 000 židovských väzňov zomrelo len v prvých týždňoch po prebratí tábora Britmi. [26] Oficiálni historici priznávajú, že Belsen nebol vyhladzovacím táborom

Aj keď sa stále niekedy tábor Belsen objavuje s prívlastkon „vyhladzovací tábor“ alebo „centrum masového vyvražďovania“, pravda o Bergen-Belsene bola vedcami ako-tak uznaná. [27] Profesor univerzity v Erlangene Helmut Diwald vo svojom prehľade dejín z roku 1978 napísal [28]:

...v notoricky známom koncentračnom tábore Bergen-Belsen bolo údajne zavraždených 50 000 väzňov. V skutočnosti počas celej existencie tábora, medzi rokmi 1943 a 1945, zomrelo okolo 7 000 väzňov. Väčšina z nich zahynula v posledných mesiacoch vojny v dôsledku chorôb a podvýživy – bombardovanie úplne rozvrátilo systém zásielok zásob liekov a jedla. Britský veliteľ, ktorý prevzal kontrolu nad táborom po kapitulácii, svedčil, že v Bergen-Belsene sa nediali žiadne veľké zločiny.

Martin Broszat, predseda Inštitútu pre súčasnú históriu v Mníchove napísal v roku 1976 [29]:

(...) V Bergen-Belsene, napríklad, boli britskými vojakmi v deň oslobodenia nájdené tisíce mŕtvol židovských väzňov, čo vytvorilo dojem, že bol jedným z notorických vyhladzovacích táborov. V skutočnosti mnohí Židia v Bergen-Belsene, ako aj v tábore Dachau zomreli v posledných týždňoch pred koncom vojny následkom narýchlo improvizovaných prevozov židovských pracovníkov zo stále existujúcich get, pracovných a koncentračných táborov na východe (Auschwitz)...

Dr. Russell Barton, anglický lekár, ktorý strávil v Bergen-Belsene mesiac spolu s Britskou armádou, tiež vysvetlil príčiny katastrofálnych podmienok v tábore [29]:

Väčšina ľudí pripisuje podmienky väzňov vedomému úmyslu zo strany Nemcov všeobecne a správcov tábora konkrétne. Väzni radi spomínajú prípady brutality a zneužívania a navštevujúci novinári z rôznych krajín interpretovali situáciu podľa potrieb domácej propagandy.
Napríklad, jedny noviny zdôrazňovali skazenosť „nemeckých pánov“ poukázaním na skutočnosť, že okolo 10 000 nepochovaných mŕtvych bolo vyzlečených. V skutočnosti, keď boli mŕtvi vytiahnutí z búd a nechaní pod holým nebom pred pochovaním, iní väzni pobrali ich oblečenie. (...)
Nemeckí lekári mi povedali, že bolo čoraz náročnejšie privážať do tábora jedlo po niekoľko mesiacov. Všetko, čo sa hýbalo po diaľniciach (Autobahns), bolo pravdepodobným cieľom bombardovania. (...)
Bol som prekvapený, keď som našiel záznamy dva, tri roky dozadu, o veľkých množstvách jedla pripravovaných denne na prídely. Nadobudol som presvedčenie, naproti prevažujúcemu názoru, že nikdy neexistoval plán úmyselného vyhladovania na smrť. Toto bolo potvrdené veľkým množstvom dobre nakŕmených väzňov. Prečo potom bolo toľko ľudí, ktorí trpeli podvýživou? (...) Hlavnými dôvodmi stavu, v ktorom sa Belsen nachádza, boli preplnenie tábora ústrednou správou, absencia práva a poriadku v barakoch a nedostatočné zásoby jedla, vody a liekov.
V pokuse objasniť príčiny podmienok, ktoré sužujú Belsen, si človek musí byť vedomý, že neustále prezentovanie kôp vychudnutých mŕtvol sa deje pre propagandistické účely.

Zďaleka nie všetci väzni v Bergen-Belsene však pripomínali vychudnuté mŕtvoly: na obrázku je skupina ženských väzeňkýň oslobodených z tábora.

Mýty o plynových komorách

Niekoľko bývalých väzňov a zopár historikov tvrdilo, že Židia boli v Bergen-Belsene posielaní na smrť v plynových komorách. Napríklad, „autoritatívna“ práca vydaná v USA krátko po konci vojny, História druhej svetovej vojny informovala čitateľov, že: „V Belsene, mal [veliteľ] Kramer orchester, ktorý mu hral viedenskú hudbu, zatiaľ čo sledoval, ako sú deti odtŕhané od matiek, aby boli spálené zaživa. Plynové komory sa zbavovali tisícov osôb denne.“ [31]

V knihe Židia, Boh a história židovský historik Max Dimont písal o splynovaniach v Bergen-Belsene. [32] Polooficiálna práca zverejnená v Poľsku v roku 1981 vyhlásila, že ženy a deti boli v Belsene „posielané na smrť v plynových komorách“. [33]

V roku 1945 tlačová agentúra Associated Press hlásila: [34]

V Lüneburgu, Nemecko židovský lekár vypovedajúci na súde 45 mužov a žien za vojnové zločiny v Belsene a Osvienčime povedal, že 80 000 Židov – čo predstavovalo celé geto Lodž v Poľsku – bolo v tábore Belsen splynovaných alebo upálených za jednu noc.

Päť desaťročí po oslobodení tábora, kapitán britskej armády Robert Daniell povedal, že tam videl „plynové komory“. [35]

Zopár rokov po vojne Robert Spitz, maďarský Žid spomínal na to, ako sa osprchoval v Belsene vo februári 1945: „...bolo to skvelé. Čo som ale vtedy nevedel, v tej istej budove boli aj iné sprchy, z ktorých miesto vody vychádzal plyn.“ [36] Ďalší bývalý väzeň, Moshe Peer, spomínal na zázračný únik pred smrťou, ktorý sa mu podaril v tábore ako jedenásťročnému. V roku 1993 v rozhovore s kanadskými novinami vo Francúzsku narodený Žid Moshe Peer povedal, že bol „poslaný do plynovej komory tábora [Belsen] najmenej šesť krát.“ Noviny ďalej písali, že: „Zakaždým prežil, sledujúc hrôzu ako sa ženy a deti zrútili na zem a zomreli. Dodnes Peer nevie, ako je možné, že prežil.“ V pokuse vysvetliť tento zázrak Peer uvažoval: „Možno deti odolávali lepšie, neviem.“ (Hoci Peer tvrdil, že „Bergen-Belsen bol horší ako Auschwitz,“ priznal, že on, jeho mladší brat a sestra, deportovaní do tábora v roku 1944, všetci nejakým spôsobom prežili internáciu v ňom.) [37]

Takéto príbehy o plynových komorách sú úplne fantastické. Už v roku 1960 historik Martin Broszat verejne zamietol správy o splynovaní v Belsene. Dnes ich už nepodporuje žiaden uznávaný historik. [38]

Prehnané údaje o počte obetí

Odhady počtu mŕtvych ľudí, ktorí zomreli v Bergen-Belsene, sa počas rokov rapídne menili. Mnohé z nich boli nezodpovedne prehnané. Typickým prípadom je správa York Daily News z roku 1985, ktorá čitateľom podsúvala skutočnosť, že „pravdepodobne 100 000 ľudí zomrelo v Bergen-Belsene.“ [39] Oficiálna nemecká publikácia z roku 1990 vyhlásila, že „viac ako 50 000 ľudí bolo zavraždených“ v tábore Belsen počas jeho ovládania Nemcami a „ďalších 13 000 zomrelo v prvých týždňoch po oslobodení“. [40]

Bližšie k pravde je Encyclopaedia Judaica, ktorá tvrdí, že 37 000 ľudí zomrelo pred prevzatím tábora Britmi a ďalších 14 000 po ňom. [41]

Nech je skutočné číslo mŕtvych akékoľvek, obete v Belsene neboli „zavraždené“ a tábor nebol „vyhladzovacím centrom“.

Centrum čierneho trhu

Aj po roku 1945 Briti udržiavali Belsen ako tábor pre európskych Židov bez domova až do roku 1950, keď bol konečne zavretý. Počas tohto obdobia sa stal notoricky známym ako veľké európske centrum čierneho trhu. „Nekorunovaný kráľ“ 10 000 belsenských Židov bol Yossl (Josef) Rosensaft, ktorý nahromadil obrovské zisky z ilegálneho obchodovania. Rosensaft bol internovaný vo viacerých táboroch, vrátane Auschwitzu, predtým, než na začiatku apríla 1945 bol transferovaný do Belsenu. [42]

Britský generálplukovník Sir Frederick Morgan, veliteľ operácií UNRRA (United Nations Relief and Rehabilitation Administration – Organizácia OSN pre pomoc a nápravu) v povojnovom Nemecku vo svojich spomienkach uviedol [43]:

Pod sionistickou záštitou bola v Belsene organizovaná rozsiahla organizácia ilegálneho obchodovania s celosvetovým rozvetvením a zaoberajúca sa širokým záberom tovaru, hlavne cenných kovov a drahokamov. Peňažný trh narábal s mnohými menami. Tovar bol zasielaný v rámci zásielok UNRRA židovským dobrovoľníckym organizáciám...

Odkaz

Pamätné centrum ročne priťahuje na miesto táboru mnohých turistov. Pochopiteľne, 13 000 obyvateľov Belsenu nie je veľmi spokojných s neslávnou povesťou mesta. Občania hlásia, že počas návštev cudzích krajín bývajú nazývaní vrahmi. [44]

V kontraste so široko akceptovaným obrazom Belsenu, ktorý je v podstatnej miere produktom nenávistnej (po)vojnovej propagandy, je potlačovaná skutočná, aj keď predsa krutá historická realita. Najväčšou iróniou ostáva, že hororové scény kôp vychudnutých mŕtvol, tak typických pre holokaust, Spojencov čakali v táboroch v Nemecku, teda tých, o ktorých sa už priznáva, že neslúžili na vyhladzovanie.

Zdroj: The Journal of Historical Review, 3/1995 (máj-jún 1995, ročník 15), str. 23 – 30.

Poznámkový aparát

1. Walter Laqueur, The Terrible Secret: Suppression of the Truth about Hitler's 'Final Solution' (Boston: Little Brown, 1980), p. 1.
2. Testimony of Commandant Kramer in: Raymond Phillips, ed., Trial of Josef Kramer and Forty-Four Others (The Belsen Trial) (London: William Hodge, 1949), p. 160; "Bergen-Belsen," Encyclopaedia Judaica (New York and Jerusalem: Macmillan and Keter, 1971), Vol. 4, p. 610. According to this source, one group of 136 of these "exchange Jews" was deported from Belsen during the war to neutral Switzerland, and another group of 222 was transferred to Palestine.; According to an Israeli newspaper report, a group of 222 "exchange" Jews reportedly left Bergen-Belsen on June 29, 1944, and, by way of Istanbul, arrived in Palestine on July 10. (Israel Nachrichten, quoted in: D. National-Zeitung, Munich, Sept. 23, 1994, p. 5)
3. Sylvia Rothchild, ed., Voices from the Holocaust (New York: NAL, 1981), p. 190.
4. Josef Kramer statement (1945) in: R. Phillips, Trial of Josef Kramer and Forty-Four Others, pp. 731-737. This is also in: Arthur Butz, The Hoax of the Twentieth Century (Newport Beach: Institute for Historical Review, 1993), pp. 272-274.
5. R. Phillips, Trial of Josef Kramer and Forty-Four Others, pp. 19, 32, 33; Roman Hrabar, with Zofia Tokarz and J. E. Wilczur, The Fate of Polish Children During the Last War (Warsaw: Interpress, 1981), p. 76.
6. Encyclopaedia Judaica, Vol. 4, p. 610; Gedenkbuch: Opfer der Verfolgung der Juden unter der nationsozialistischen Gewaltherrschaft (Koblenz: Bundesarchiv, 1986; 2 vols.), pp. 1761-1762.
7. Testimony of Dr. Russell Barton, Feb. 7, 1985, in the first "Holocaust" trial of Ernst Zündel. Official trial transcript, pp. 2916-2917; See also Barton's testimony during the second, 1988 Zündel trial in: Barbara Kulaszka, ed., Did Six Million Really Die? (Toronto: Samisdat, 1992), p. 175, and, Robert Lenski, The Holocaust on Trial: The Case of Ernst Zündel (Decatur, Ala.: Reporter Press, 1990), p. 159.
8. Testimony of Commandant Kramer in: R. Phillips, Trial of Josef Kramer and Forty-Four Others, p. 162.
9. Josef Kramer statement (1945) in: R. Phillips, ed., Trial of Josef Kramer and Forty-Four Others, pp. 731-737. Also in: A. Butz, The Hoax of the Twentieth Century, p. 274.
10. Derrick Sington, Belsen Uncovered (London: 1946), pp. 117-118. Quoted in: A. Butz, The Hoax of the Twentieth Century, pp. 34-35; Gerald Reitlinger, The Final Solution (London: Sphere Books, pb., 1971), p. 504 (note).
11. R. Phillips, ed., Trial of Josef Kramer and Forty-Four Others, pp. 152-153, 166-167, 734, 736; Tom Bower, Blind Eye to Murder (London: Granada, 1983), p. 224; Dr. Ernst von Briesen, "Was passierte in Bergen-Belsen wirklich?," D. National-Zeitung (Munich), Jan. 13, 1984, pp. 4, 5, 8.
12. G.Reitlinger, The Final Solution, p. 497 (and 638, n. 23).
13. Andre Biss, A Million Jews to Save (New York: A.S. Barnes, 1975), pp. 242, 249-250; Felix Kersten, The Kersten Memoirs, 1940-1945 (New York: Macmillan, 1957), p. 276.
14. Martin Gilbert, The Holocaust (New York: Holt, Rinehart and Winston, 1986), pp. 722, 785-786.
15. R. Phillips, ed., Trial of Josef Kramer and Forty-Four Others, pp. 163-166.
16. Signed report by retired Colonel (Oberst a.D.) Hanns Schmidt to Kurt Mehner and Lt. Colonel Bechtold, Braunschweig, March 3, 1981. Photocopy in author's possession.
17. Signed report by Hanns Schmidt to Kurt Mehner and Lt. Colonel Bechtold, March 3, 1981. Photocopy in author's possession.
18. Essay by Alan Moorehead, "Belsen," in: Cyril Connolly, ed., The Golden Horizon (London: Weidenfeld and Nicolson, 1953), pp. 109-110.
19. Josef Kramer statement (1945) in: R. Phillips, ed., Trial of Josef Kramer and Forty-Four Others, p. 737. Also quoted in: A. Butz, Hoax, p. 275; Essay by Alan Moorehead, "Belsen," in: Cyril Connolly, ed., The Golden Horizon, pp. 109-110; Dr. Russell Barton, "Belsen," History of the Second World War (Editor: Barrie Pitt, Copyright BPC publications, 1966), Part 109, 1975, p. 3025.
20. R. Phillips, ed., Trial of Josef Kramer and Forty-Four Others, pp. 396-397.
21. "Typhus Causes a Truce," The Journal of the American Medical Association (Chicago), May 19, 1945, p. 220.
22. Leonard O. Mosley, Report from Germany (1945). Quoted in: Montgomery Belgion, Victor's Justice (Regnery, 1949), p. 80 (and p. 81); Time magazine, April 29, 1985, p. 21; See also essay by A. Moorehead, "Belsen," in: Cyril Connolly, ed., The Golden Horizon (London: 1953), pp. 105-106.
23. Essay by A. Moorehead, "Belsen," in: Cyril Connolly, ed., The Golden Horizon, pp. 105-106.
24. R. Phillips, ed., Trial of Josef Kramer and Forty-Four Others), p. 156.
25. "Bergen-Belsen," Der Spiegel (Hamburg), Nr. 30, 1985, pp. 71, 72.
26. "Holocaust," Encyclopaedia Judaica, Vol. 8, p. 859; M. Gilbert, The Holocaust (1986), pp. 793-795; See also: R. Phillips, ed., Trial of Josef Kramer and Forty-Four Others, pp. 20, 46-47; According to a 1992 Associated Press report, more than 60,000 prisoners were held in Belsen camp when it was liberated. Then, "in the first five days of liberation, 14,000 prisoners died and another 14,000 perished in the following weeks." Graham Heathcote, AP from Tostock, England, "2 hours changed me for the rest of my life," Orlando Sentinel (Florida), Dec. 20, 1992, p. A 29, and, "Journey into hell," The Spokesman-Review (Spokane, Washington), Dec. 20, 1992.
27. Time magazine, April 29, 1985, p. 21, referred to Belsen as a camp created for the "extermination" of "the Jewish people."
28. Helmut Diwald, Geschichte der Deutschen (Frankfurt: Propyläen, first ed., 1978), pp. 164-165.
29. M. Broszat, "Zur Kritik der Publizistik des antisemitischen Rechtsextremismus," Supplement B 19/76 of May 8, 1976, to the weekly newspaper Das Parlament (Bonn), p. 6. Revised from issue No. 2, 1976, of the Vierteljahrshefte für Zeitgeschichte (Munich).
30. Dr. R. Barton, "Belsen," History of the Second World War, Part 109, 1975, pp. 3025-3029; Barton confirmed this evaluation in testimony given in the 1985 and 1988 Toronto trials of German-Canadian publisher Ernst Zündel. On Barton's testimony in the first, 1985 trial, see: "View of Belsen was propaganda, trial told," The Globe and Mail (Toronto), Feb. 8, 1985, pp. M1, M5, and, "Disease killed Nazis' prisoners, MD says," Toronto Star, Feb. 8, 1985, p. A2; On Barton's testimony in the second, 1988 Zündel trial, see: Barbara Kulaszka, ed., Did Six Million Really Die?, pp. 175-180, and, R. Lenski, The Holocaust on Trial (1990), pp. 157-160; Among his other positions after the war, Barton was superintendent and consultant psychiatrist at Severalls Hospital (Essex, England), and director of the Rochester Psychiatric Center (New York).
31. Francis Trevelyan Miller, Litt.D., LLD, A History of World War II (Philadelphia: John C. Winston Co., 1945), p. 868.
32. M. Dimont, Jews, God and History (New York: Signet/NAL, pb., 1962?), p. 383.
33. R. Hrabar, et al, The Fate of Polish Children During the Last War (Warsaw: 1981), p. 76.
34. The Associated Press News Annual: 1945, p. 404.
35. M. Holland, "The horrors of Belsen," Sunday Herald Sun (Melbourne, Australia), Jan. 22, 1995, p. 93; M. Holland, "Man who uncovered the horror of Belsen," Sunday Times (Perth, W. Australia), Feb. 5, 1995, p. 2.
36. S. Rothchild, ed., Voices From the Holocaust, p. 197.
37. K. Seidman, "Surviving the horror," The Gazette (Montreal, Canada), August 5, 1993. Facsimile reprint in: The Journal of Historical Review, Nov.-Dec. 1993, p. 24.
38. Die Zeit (Hamburg), August 19, 1960, p. 16. (U.S. edition: August 26, 1960.) Facsimile and translation in The Journal of Historical Review, May-June 1993, p. 12.
39. "Bergen-Belsen," Daily News (New York), April 20, 1985, p. 3.
40. "Ceremony Recalls Victims of Bergen-Belsen," The Week in Germany (New York: German Information Center), April 27, 1990, p. 6; A figure of 50,000 is also given in Time magazine, April 29, 1985, p. 21; According to a stone memorial at the Belsen camp site, 30,000 Jews were "exterminated" there; A semi-official Polish account published in 1980 reported 48,000 Belsen "victims." Czeslaw Pilichowski, No Time Limit for These Crimes (Warsaw: Interpress, 1980), pp. 154-155.
41. "Bergen-Belsen," Encyclopaedia Judaica (1971), vol. 4, pp. 610-612; Colonel Schmidt, the German officer who worked to alleviate conditions in Belsen during the final weeks and also arranged for the camp's surrender to the British, estimated that "altogether about 8,000 people" died in the camp. (This figure may, however, only include victims of the final chaotic weeks under German control.) Source: Signed report by Oberst a.D. Hanns Schmidt to Kurt Mehner and Lt. Colonel Bechtold, Braunschweig, March 3, 1981. (Cited above.) Photocopy in author's possession.
42. L. Dawidowicz, "Belsen Remembered," Commentary (New York: American Jewish Comm.), March 1966, pp. 84, 85; D. National-Zeitung (Munich), March 21, 1986, p. 4; M. Gilbert, The Holocaust, pp. 690, 793.
43. F. Morgan, Peace and War (London: Hodder and Stoughton, 1961), p. 259.
44. "Bergen-Belsen," Der Spiegel, Nr. 30, 1985, pp. 71, 72.