„Buďte jednotní a nepoddajní!“
Andrej Hlinka

Od začiatku augusta sa na východnom Slovensku konalo niekoľko protestných zhromaždení proti cigánskej kriminalite a ďalšie sa pripravujú. Za tieto dva mesiace mohli ľudia vidieť, na ktorú stranu sa v kritických situáciách postaví dnešná, a nie len tá, vláda. Tí, ktorí sú denno-denne terorizovaní, bití, okrádaní a zabíjaní, boli policajným prezidentom Packom nazvaní neonacistami, s ktorými sa skrátka nevyjednáva.

Takýto postoj k danému problému je nielen zarážajúci, ale pýtajúci si odchod tohto človeka s eštebáckym úškrnom. Pod jeho vedením a, samozrejme, ochrannou rukou ďalších politikov (od SMERu po SNS) sa Slovensko vrátilo späť o 20 rokov.

Názor bol zadupaný policajnou represiou a ignoráciou otvorenej debaty. Výsledky tejto ignorácie môžeme vidieť v „plnej kráse“ – cigáni naďalej vraždia a ľudia sú ešte viac zúfalí. Posledný prípad, keď maloletí cigáni dobili na smrť 53-ročného invalida v Buzici, nám ukazuje ľahostajnosť nad podobnými prípadmi. Ľudia na miestach, kde v blízkosti žijú aj cigáni, boli a sú nimi opakovane napádaní. Ja sa pýtam, ako je to možné? Veď problematické miesta mali byť posilnené políciou, aby sa takéto prípady neopakovali. Samozrejme, touto iniciatívou išlo len o snahu zahnať národnú vášeň, každý triezvy človek vedel, že len ďalšie milióny pôjdu do polície a žiadny efekt sa nedostaví.

Kde sa ukáže slabosť, tam nemôžeme čakať pozitívne výsledky. A tá slabosť je tu už príliš dlho. Možno sa dočkáme dňa, kedy bielym ľuďom naozaj pretečie pohár trpezlivosti a začnú sa v týchto problematických osadách robiť pogromy a to vážnejšie ako tie v Taliansku. Možno až vtedy všetci politici a pseudohumanisti pochopia, kde urobili chybu. Avšak vtedy to už bude neskoro.

Lenže vďaka vymývaniu mozgov, konzumu a globalizácii sme natoľko zdegenerovaní, že nie sme schopní fanaticky bojovať za svoj názor. Fanatizmus začína v človeku rásť, žiaľ, až v skoro úplne kritických situáciach. Keby ale napríklad takí štúrovci nedali do svojich myšlienok kus fanatizmu a radikalizmu, nedosiahli by žiadne výsledky. Preto ani tieto protesty nenapomáhajú riešiť situáciu, keďže nie sú robené prvkom radikálneho stanovenia pravidiel, alebo výzvami k občianskej neposlušnosti, pokiaľ nebude v daných regiónoch nastolený poriadok s neprispôsobivým etnikom.

Samotní cigáni, pokiaľ nám chcú ukázať, že nie sú všetci kriminálnici a netreba ich hádzať do jedného vreca, by mali sami medzi sebou selektovať ten kriminálny plevel. Robí sa to ale ťažko, keďže ich subkultúra nepovažuje škodenie „gadžom“ za niečo zlé, ba často naopak, za znak šikovnosti.

Možno by bolo dobré zabudnúť na niekedy zbytočne časté protesty, ktoré sa občas menia na politické mítingy a zaváňajú populizmom a namiesto toho ukázať svoj hnev priamo pred očami tých, ktorí majú riešiť tieto problémy. Protest by sa mal premiestniť buď pred úrad vlády alebo priamo pred Ministerstvo vnútra. Mal by byť dostatočne v predstihu naplánovaný a spropagovaný. Tam by mali ľudia vyjadriť svoj hnev, prípadne spísať petíciu za lepší, pokojný život, zbavený permanentného kriminálneho ohrozovania, kde by boli vypísané všetky problémové lokality. Národ tiež musí preukázať solidaritu a nepchať hlavu do piesku, lebo pokiaľ tento problém nezačne byť riešený, dostihne všetkých a všade.