„Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem!“
Milan Rastislav Štefánik

V nedeľu (25. novembra) po 18. hodine dav mladých ľudí v Sarcelles a Villiers-le-Bel (spustnuté štvrte na severnom predmestí Paríža obývané najmä nebielymi) napadol policajnú stanicu. Výtržníci na budovu vrhali zápalné fľaše a na strážnikov vo vnútri pálili strelnými zbraňami. Kapitán polície, ktorý sa snažil s mladíkmi vyjednávať, skončil v nemocnici s vážnymi zraneniami tváre. Ďalšiu stanicu v štvrti Arnouville útočníci zdemolovali.

Výtržníci napádali aj okoloidúcich chodcov a šoférov s cieľom ich olúpiť. Podpálili aspoň 26 áut, dve garáže, smetné kontajnery, benzínovú pumpu, kanceláriu, vyplienili viaceré obchody a vydrancovali železničné nástupište v štvrti Arnouville. Ťažko poškodené boli tiež dve školy, knižnica a niekoľko obchodov. Nepokoje pokračovali s ešte väčšou intenzitou aj ďalšiu noc (pondelok 26. novembra) a rozšírili sa do piatich štvrtí. Počas utorňajšej noci (27. novembra) sa nepokoje rozšírili aj do mesta Touluse na juhu Francúzska, kde bola podpálená knižnica a aspoň 10 áut. Doposiaľ bolo zranených vyše 100 policajtov, požiarnikov a civilistov (z toho asi 15 kriticky). Boli ohadzovaní zápalnými fľašami, petardami a kameňmi. Hlásené sú aj výstrely z loveckých pušiek.

Tieto incidenty boli reakciou na smrť dvoch nebielych prisťahovalcov, ktorí počas jazdy na ukradnutej motorke narazili do policajného auta. Porušovali maximálnu povolenú rýchlosť a ignorovali dopravné pravidlá. Nakoľko nemali helmy, zomreli počas prevozu do nemocnice. Táto udalosť sa odohrala len dve hodiny pred útokom na policajnú stanicu. Omar Sehhouli, brat jedného z mŕtvych zlodejov, následné nepokoje nepovažuje za násilnosti, ale právoplatné „vyjadrenie hnevu“.

Podobné násilnosti, trvajúce vyše mesiac a rozšíriace sa ďaleko za Paríž, vypukli aj v roku 2005 po tom, čo sa dvaja kriminálnici z radov nebielych vlastnou hlúposťou pripravili o život (usmrtil ich zásah elektrickým prúdom, keď sa na úteku pred políciou skryli v transformátore).

V týchto prípadoch už nejde o prvú generáciu imigrantov, ktorá sa prisťahovala do Francúzska a bola by teda teoreticky menej lojálna z toho dôvodu. „Majú inú vlasť,“ argumentovali vtedy liberáli, „Musí odrásť nová generácia.“ Aj odrástla. Títo zločinci sa narodili v srdci bieleho sveta. Hoci je to zvrátené, „vlasťou“ týchto tlúp je Francúzsko (masmédiá ich dokonca často nazývajú „Francúzi marockého/alžírskeho/... pôvodu“ – ako keby niečo také existovalo). Krajina, ktorej králi už v 8. storočí odrážali nájazdy moslimských hôrd. To, za čo naši predkovia položili svoje životy, dnes púšťame bez boja a za aplauzu politicky korektných bábok.

Možno jasne konštatovať: „integrácia“ nebielych dopadla katastrofálne. Zmena k lepšiemu sa však nečrtá v nijakom ohľade. A to napriek tomu, že do oblastí ako Sarcelles a Villiers-le-Bel boli naliate milióny eur. Čím viac je štát heterogénny, tým viac konfliktov v ňom vzniká. Rozdielnosť medzi rasami sa zakryť nedá. Ak sú spory umocňované etnickým podtónom, vedie to k ešte väčším škodám a krviprelievaniu. Pravidelnosť, s akou sa takéto nepokoje objavujú, nám dáva tušiť, že ide o permanentný znak liberálmi vysnívanej „multikultúrnej spoločnosti“.