„Svornosťou malé veci rastú,
nesvornosť zaviní rozpad i tých najväčších.“
Sallustius

Rasové zloženie pôvodných obyvateľov Blízkeho východu, ktoré sa rozkladá od Turecka po súčasný Irán, vrátane území dnes známych ako Irak, Sýria, Libanon, Palestína a Egypt, bolo okolo roku 4 000 pnl. predominantne pôvodné biele mediteránne s roztrúsenými skupinami protonordikov a alpíncov.

Títo pôvodní bieli obyvatelia boli posilnení príchodom veľkých skupín nordických Indoeurópanov, ktorí sa do tejto oblasti začali šíriť zo svojej prastarej domoviny v južnom Rusku po roku 3 000 pnl.

Okrem týchto ľudí v histórii Blízkeho východu zohrala významnú úlohu aj ďalšia skupina – národy rozprávajúce semitskými jazykmi (toto zoskupenie zahŕňa široký záber ľudí, vrátane skupín známych v histórii ako starovekí Židia a Arabi). Títo Semiti sa nakoniec stali prevažujúcou skupinou na Strednom východe, dostávajúc sa do pôvodne bielych území ako pracovná sila, obchodníci, imigranti a vojenskí podmanitelia.

Mapa oblasti, ktorou sa zaoberá táto kapitola: takmer každá krajina tu zobrazená bola vystavená nájazdom indoeurópskych nordikov, ktorí potom založili biele civilizácie, aby boli neskôr zaplavení masou Semitov, mongoloidov a Hamitov (zmiešané národy), ktorí k nim prišli za prácou ako otroci alebo ako bežní pracovníci.

Z rasového hľadiska je potrebné si uvedomiť, že ani mediteránci, ani semiti už viac vo svojej prapôvodnej forme neexistujú. Aj keď si udržali niektoré telesné charakteristiky, obe tieto skupiny sa počas priebehu dejinného vývoja Stredného východu v podstatnej miere miešali medzi sebou a s ďalšími rasovými skupinami.

Je tiež hodné zaznamenať, že hoci existoval semitský rasový typ, pri používaní pojmu „semitský“ vzniká zmätok.

Socha Gudeu, úradníka zo sumerskej provincie Lagaš, Tello, cca 2 125 – 2 025 pnl. Všimnite si jasne biele charakteristiky. British Museum, London.

Keď sa spomína slovo „Semita“, veľmi často sa predpokladá, že sa rozpráva o Židoch – toto je však nesprávna domnienka. Židia prastarých časov boli čisto semitským národom národom (z rasového hľadiska – pozn. prekl.), zatiaľ čo dnes sú zmiešaninou obrovského množstva rás, od čiernej cez všetky biele rasové podskupiny, čiže by bolo úplne nesprávne označovať súčasných Židov za čistých semitov.

Ak sa pod pojmom „Semita“ rozumejú semitsky rozprávajúce kmene, tie zahŕňali množstvo ďalších národov na Strednom východe, nielen Židov, čo platí aj dnes.

(pozn. prekl. – autor vyjasňuje rozdiel medzi semitom v rasovom slova zmysle a Semitom ako príslušníkom národa rozprávajúceho niektorým zo semitských jazykov)

Rovnako väčšina ostatných obyvateľov Stredného východu je dnes rasovo zmiešaná (hoci zväčša nemajú až takú veľkú prímes európskych rasových podskupín ako Židia), čo znamená, že dokonca aj na Strednom východe je už len minimum čistých „semitov“.

História starovekého Stredného východu je vyplnená stáročiami bojov medzi bielymi a semitskými národmi, pričom obe tieto skupiny zakladali svoje civilizácie, ktoré boli následne prevalcované tými druhými, no často tiež rasovo príbuznými kmeňmi.

Kontrola Mezopotámie po tisícročia kolísala medzi oboma týmito zoskupeniami a každá nová prichádzajúca invázia priniesla vlnu novej krvi a kultúry. Po dlhé obdobie boli biele kmene schopné udržať sa vo vyšších krajinách na severovýchode povodia riek Eufrat a Tigris, zatiaľ čo rôzne semitské kmene obsadzovali územia predtým Indoeurópanmi držaných oblastí na Blízkom východe.

Ako výsledok tohto neustáleho križovania civilizácií v spoločnej zemepisnej oblasti sa rasové znaky týchto ľudí stávali viac a viac nejasnými a ku koncu tohto obdobia je stále namáhavejšie identifikovať jasné rasové skupiny. A nakoniec, zmiznutie rozličných rasových skupín v tejto oblasti viedlo k odovzdaniu pochodne civilizácie rasovo homogénnejším skupinám toho času – najprv do Egypta, potom do klasických civilizácií Grécka a Ríma.

Vpravo: socha určená na náboženské oslavy sumerského božstva z roku cca 3 000 pnl. v Tell Asmos, sumerskom provinčnom meste. Socha je pozoruhodná, pretože má modré oči – s vloženým lazuritom. Tento modrý drahokam bol Sumermi vysoko cenený. Dovážali ho až z 3 200 kilometrov vzdialeného zdroja v severnom Afganistane, ktorý bol jediným v oblasti. Modré oči sú znakom jedinečným bielej rase.

Sumer: prvé biele osídlenie

Územie medzi riekami Eufrat a Tigris je bežne nazývané úrodným polmesiacom pre blízkosť zásob čerstvej vody. Pomenovanie úrodný polmesiac je však nesprávne. Zrážky boli v tejto oblasti vždy zriedkavé a rozsiahle časti krajiny v skutočnosti tvorí suchá púšť (pozn. prekl. – úrodné pásmo okolo veľkých tokov je v skutočnosti pomerne úzke).

Tento región nikdy nebol, v rozpore s rozšíreným mýtom, ideálnym územím na poľnohospodárstvo a sucho bolo len čiastočne zmiernené blízkosťou riečnych vôd. Napriek tomuto všetkému okolo roku 5 000 pnl. pôvodní bieli mediteránci a zopár raných nordických kmeňov (spolu známi ako Ubaidánci) založili prvé usadlosti v údolí riek Eufrat a Tigris.

Tieto sídla sa postupne vyvinuli do najväčších miest tejto oblasti, ktorá leží v dnešnom Iraku.

Druhý biely vpád, 3 250 pnl. – počiatky Sumeru

Títo prvotní bieli boli podrobení novým bielym kmeňom, Sumermi, v roku 3 250 pnl. Podľa tohto národa bolo pomenované celé priľahlé územie: Sumer. V nasledujúcich storočiach krajina hospodársky silnela a bohatla. Umenie, architektúra, remeslá a náboženské a etické myslenie prekvitali.

Sumerský jazyk postupne v krajine získal vedúce postavenie a ich písomný systém – sumerské písmo, v ktorom obrázky predstavovali jednotlivé predmety, položil základy pre všetky písané jazyky tých čias.

Hore: sumerská hlinená doštička, okolo 2 800 pnl., je jedným z najstarších rozlúštiteľných dokumentov na svete. Rané písmo sa do hlinených tabliet vyrývalo pomocou drevených klinov.

Hoci spočiatku bolo veľmi jednoduché – obrázok ryby predstavoval rybu atď. – tento písaný jazyk položil základy pre všetky piktografické jazyky, vrátane neskoršieho egyptského jazyka či sanskritu. Rané písmo sa do hlinených tabliet vyrývalo pomocou drevených klinov. V piktografickom písme sa neskôr vyvinuli aj znaky pre abstraktné výrazy ako „láska“, „ísť“ atď. Sumerské písmo dominovalo všetkým písomným formám niekoľko tisícročí, až pokým sa významnejšou nestala grécka abeceda.

Od samotného začiatku sa v sídlach v Sumere vyskytovali zariadenia na spracovanie kovov (boli zruční najmä v spracovaní mede) a vozidlá s kolesami, v tom čase znamenie neobyčajnej technickej vyspelosti. Predpokladá sa, že koleso sa pôvodne rozvinulo z hrnčiarskeho kruhu, ktorý Sumeri, samozrejme, poznali tiež.

Juhovýchod Sumeru ležal na Arabskom polostrove – pôvodnej domovine semitských národov. Pôvodní bieli boli čoskoro obkľúčení semitskými kmeňmi a počas niekoľkých storočí k nim semitskí prisťahovalci prenikali často ako lupiči, ale tiež ako mierumilovní usadlíci.

Prvá semitská invázia: Akkadi

Prvá z väčších semitských invázií sa odohrala v roku 2 335 pnl., kedy boli bieli Sumeri podrobení národom Akkadov. Okupácia semitských Akkadov viedla k založeniu nového kráľovstva, pomenovaného (neprekvapivo) „Kráľovstvo Sumeru a Akkadu“. Krátko po akkadskej invázii je zaznamenaný príchod prvých väčších skupín Židov do Sumeru.

Nakoniec – po niekoľkých generáciách – sa semitské kmene začali miešať s pôvodným bielym osídlením a hoci tento proces nebol úplný, rozdiely medzi oboma zoskupeniami sa zmenšili. Miešanie rás v tejto oblasti viedlo k postupnému stúpaniu počtu zmiešaného obyvateľstva – trend, ktorý pokračuje až dodnes.

Umelecké diela raných Babylončanov odhaľujú ich rasové zloženie – boli primárne mediteránnym národom, postupom času sa ale vplyv semitských cudzincov stal jasne viditeľným.

Britskí antropológovia Dudley Buxton a Talbot Rice našli lebky medzi ľudskými pozostatkami vykopanými v sumerskom paláci v meste Kiš v Mezopotámii. Podobné lebky boli nájdené aj francúzskym antropológom H. V. Valloisom medzi pozostatkami zozbieranými v Sialk, ktoré leží na polceste medzi Teheránom a Isfahanom, na severovýchod od Kišu; v údolí rieky Indus R. B. S. Sewell a B. S. Guha zo Zoological Survey of India tiež našli podobné lebky: všetky boli zaradené k (dnes prakticky neexistujúcej) mediteránnej podskupine bielej rasy. (Race, John R Baker, Oxford University Press, 1974, strana 511)

Sumerská civilizácia na vrchole – po prvej indoeurópskej invázii

Kráľovstvo Sumeru a Akkadu potom padlo pod prvou indoeurópskou inváziou, ktorá bola podľa všetkého krutá. Keltský kmeň známy ako Guti na Blízkom východe dobyl Kráľovstvo Sumeru a Akkadu po približne 100 rokoch jeho existencie – okolo roku 2 2000 pnl.

Guti dobyli a zničili zmiešanú semitsko-mediteránnu kultúru Sumeru a Akkadu a založili svoju vlastnú vládu a civilizáciu. Čoskoro sa ich provincie tiahli až k Stredozemnému moru.

Gutská invázia odštartovala nový rozvoj sumerskej civilizácie – práve po tomto vpáde dosiahla sumerská civilizácia jeden zo svojich vrcholov. Tento sa vyznačoval:

• úplne prvým písomným zákonníkom na svete, ktorý stále existuje a je datovaný do roku 2 095 pnl.;
• zostrojením veľkých sumerských pyramíd – zikkuratov (najslávnejší z nich je v sumerskom meste Ur a bol postavený v roku 2 100 pnl.), ktoré slúžili ako chrámy a verejné centrá a z ktorých mnohé stoja až dodnes; a
• vybudovaním komplexu kanálových priehrad a vodných ciest, ktoré zavlažovali poľnohospodárske sídla popri riekach.

Hore: hlavný zikkurat v meste Ur, Mezopotámia, postavený okolo roku 2 100 pnl., krátko po prvej väčšej indoeurópskej invázii. Táto budova mala tvar stupňovitej pyramídy.

Po niekoľkých generáciách boli Guti samotní pohltení širšou sumerskou populáciou, ktorej veľké mestá a bohatstvo slúžili ako magnet pre okolité semitské kmene. Pomaly, ale isto začal narastať počet Semitov prichádzajúcich do Sumeru ako kupci, pracovníci alebo otroci, v dôsledku čoho sa časom vytvorila zmiešanina mediteráncov, Semitov a Indoeurópanov. Toto sa veľmi jasne dokázalo z nálezov pohrebísk a umeleckých diel z tohto obdobia, kde je možné nájsť široký záber rasových typov.

Druhá indoeurópska invázia: Amoriti

V roku 2 000 pnl. bol región opäť napadnutý ďalším indoeurópskym národom, Amoritmi, ktorí so sebou priniesli novú vlnu nordickej krvi pre obyvateľstvo celej oblasti.

Amoriti pôvodne prenikli na Stredný východ cez Balkán a obsadili Palestínu, pričom sa do istej miery zmiešali so židovskými kmeňmi, ktoré si podmanili. Je predmetom dohadov, koľko semitských (teda tmavších) telesných znakov prebrali do roku 2 000 pnl., ale pravdepodobne nie veľa, pretože Egypťania ich ešte po nejakých 700 rokoch po tom, čo napadli Sumer, opisovali ako svetlovlasých a modrookých.

(pozn. prekl. – Jazyk Amoritov väčšina vedcov identifikuje ako semitský; autor opäť hovorí o rase, nie o jazykovej skupine)

Hore: hlava bielej ženy z Uruku, Sumer, cca 3 500 pnl., v súčasnosti v Irackom múzeu, Bagdad.

Sumerská kultúra – matematika a literatúra

Sumerské náboženstvo malo štyri hlavné božstvá – bohov stvoriteľov – s menami: Anu, pán neba; Ki, bohyňa zeme; Enlil, pán povetria a Enki (neskôr známy ako Ea), boh vody. Existovali traja bohovia oblohy: Nanna (ktorý sa nazýval aj Sin), boh mesiaca; Utu (tiež známy ako Šamaš), boh slnka a Innana (neskôr známa ako Ištar), kráľovná nebies, ktorá bola aj bohyňou lásky, plodnosti a vojny.

Sumeri mali vysoko vyvinutý matematický systém s tabuľkami pre násobenie, delenie a dokonca pre druhú a tretiu odmocninu. Ovládali aj umenie geometrie.

Najslávnejšie zachované literárne dielo z tohto obdobia je „Epos o Gilgamešovi“, fiktívny príbeh starého kráľa mestského štátu Uruk, ktorý sa vydá hľadať nesmrteľnosť. Obsahuje aj kapitolu o potope sveta a je jasným predchodcom kresťanských a židovských príbehov o Noem a biblickej potope zo Starého zákona.

Babylon a Chammurapi

Chaos spôsobený vpádom Amoritov trval do roku 1 763 pnl., kedy povstal schopný a silný kráľ a opäť zjednotil obyvateľstvo. V tomto období vystúpilo do popredia mesto Babylon a oblasť v jeho okolí sa stala známa ako Babylonia.

Prvý kráľ Babylonu – ten, ktorému sa podarilo zastaviť zmätok a zjednotiť všetky kmene do národa – niesol meno Chammurapi.

Hore vľavo: Chammurapiho zákonník, 1 750 pnl. Jeho znenie sa zachovalo neporušené na tejto stéle, ktorá sa v súčasnosti nachádza v múzeu Louvre v Paríži. Na vrchu stély je obrázok kráľa pred Šamašom, bohom slnka, ktorý bol aj bohom spravodlivosti. Úvod k zákonníku je priamo pod obrázkami, v ktorých Chammurapi prehlasuje, že prišiel vládnuť nad „tmavovlasými ľuďmi“. Jeho 282 paragrafov (doplnených neskôr, pôvodný text ich neobsahoval – pozn. prekl.) sa zaoberá zločinmi proti iným ľuďom a majetku, rozpormi ohľadom pôdy, obchodom, pokutami, službami a rodinou. Niektoré z trestov sa dnes zdajú kruté, ale celkove zákony predstavujú obraz dobre usporiadanej spoločnosti, ktorá žila podľa predpísaných noriem a ponúkala ochranu všetkým jej občanom. Vedľa je detail zo stély ukazujúci veľkého nordického kráľa Chammurapiho z profilu. Jeho rasové znaky sú jasné z tohto zobrazenia vyhotoveného počas jeho života.

Kráľ Chammurapi sa stal najznámejší svojím zákonníkom z roku 1 750 pnl., ktorý je často, ale nesprávne, považovaný za prvý písaný zákonník na svete (v skutočnosti bol aspoň druhý, po zákonníku vytvorenom skoršími bielymi Sumermi). Chammurapiho zákonník bol vytesaný do kameňa a vystavený vo všetkých veľkých mestách. Až do dnešného dňa je považovaný za otca všetkých písaných zákonníkov na svete.

Hoci niektoré zákony samotné pôsobia veľmi kruto vzhľadom na súčasné myslenie (trest smrti sa v nich vyskytuje vyše 30 krát), prológ k Chammurapiho zákonníku nepochybne predstavuje fascinujúci náhľad do konfliktu medzi semitským a indoeurópskym obyvateľstvom oblasti.

V prológu Chammurapi oznamuje, že prišiel „vládnuť nad čiernovlasými ľuďmi“ a je označovaný tiež za „bieleho kráľa“ a „bieleho vladára“, so zjavnou narážkou ne jeho rasu.

V pôvodnom predslove k Chammurapiho zákonníku, ktorý bol vytesaný do kameňa a existuje dodnes, sa píše:

(Podľa: L. W. King, The Eleventh Edition of the Encyclopedia Britannica, 1910. Ďalšie preklady Chammurapiho zákonníka môžu byť nájdené v: The Code of Hammurabi, R. F. Harper, University of Chicago Press, 1904.)

Hoci Chammurapi samotný bol jasne potomok jedného z nordických kmeňov a nie jeden z „čiernovlasých ľudí“, čo vyplýva z jeho zákonníka, v tomto čase sa už veľká časť populácie stala jednoznačne semitskou, keďže vlny imigrantov sa valili z arabskej domoviny na Arabskom polostrove, lákané bohatstvom ohromných sumerských miest.

Zakladajúc na technologických a kultúrnych výdobytkoch Sumerov Babylončania udržovali komplexný systém kanálov, priehrad, násypov a nádrží, skonštruovaný pôvodnými bielymi obyvateľmi.

Ako ukážka významu, ktorý Babylon nadobudol, slúži napríklad fakt, že až dodnes čierne rastafariánske hnutie označuje všetky biele civilizácie ako „Babylon“.

Tretia indoeurópska invázia: Kasiti a Chetiti – uvedenie vozu ako dopravného a bojového prostriedku.

Babylon bol potom napadnutý novými vlnami Indoeurópanov a Indoárijcov, pričom niektorí z nich boli na ceste do Indie: do roku 1 595 pnl. Kasiti a Chetiti dobyli rozsiahle územia oblasti.

Pod vládou Kasitov, ktorá trvala ďalších 450 rokov, sa Babylonia stala významnou silou na Blízkom východe. Kasiti boli zrejme prvým národom, ktorý použil dvojkolesové vozy na boj – zručnosť neskôr prebratá prakticky každým ďalším národom na Blízkom východe a v Európe. Samotná jazda na koni pochádza od indoárijských kmeňov v dnešnom Iráne (zvykne sa tiež hovoriť, že kôň bol zdomácnený na pláňach nad čiernym morom, na území dnešnej Ukrajiny, okolo roku 4 000 pnl., kde v tom čase sídlili Praindoeurópania – pozn. prekl.).

Semitské obyvateľstvo narastá – Židia do zajatia

V tomto čase už počet semitov v oblasti dosahoval obrovské číselné proporcie. Táto rovnováha bola posunutá ešte viac s obnovenou semitskou inváziou, ktorá začala v 9. storočí, kedy sa Chaldejcom podarilo podrobiť si celú oblasť.

Hoci bol sám Semita, získal si chaldejský kráľ Nabuchodonozor (ktorý sa stal panovníkom v roku 604 pnl.) slávu privedením niekoľkých tisícov Židov do zajatia v Babyolone.

Hore: asýrske jednotky prenasledujú Semitov. Výjav z paláca Aššurbanipala v Ninive, Asýria, cca 645 pnl. Všimnite si, že zatiaľ čo Semiti sú zobrazení jazdiaci na ťavách, Asýrčania sú zobrazení ako jazdci na koňoch. British Museum, London.

Sýria a Chetiti

Indoárijský kmeň Chetitov okolo roku 2 000 pnl. založil na území dnešného Turecka svoju ríšu po tom, čo sa vydal na juhozápad z pôvodnej nordickej domoviny v južnom Rusku.

V roku 1 700 pnl. sa chetitské armády začali tlačiť na juh, obsadzujúc Sýriu a Mezopotámiu, čím napomohli zničeniu Babylonie v roku 1 600 pnl. Na svojom vrchole Chetitská ríša siahala od Čierneho mora po Sýriu.

Dobytím Sýrie Chetiti odňali Egyptu jednu z jeho kolónií a egyptský faraón Ramzes II. zaútočil na Chetitov zo základní v Palestíne v roku 1269 pnl. Chetiti však Ramzesa porazili (resp. výsledok bol deštrukčný pre obe strany – pozn. prekl.) a nasledovala mierová zmluva, podľa ktorej si mohli ponechať Sýriu.

Chetiti boli tiež prvým národom, ktorý sa v tejto oblasti venoval spracovaniu železa a sú známi aj požičiavaním si rozsiahlych častí zákonov od porazených Babylončanov. Toto bol jeden z kľúčových významov Chetitov pre históriu – zobrali mnoho z mezopotámskej kultúry a rozšírili ju do Malej Ázie (Turecka) a dokonca aj k raným Grékom. Týmto spôsobom sa mnohé zo znalostí nadobudnutých v mezopotámskej kultúre dostali do krajín ležiacich na západe.

V roku 1 500 pnl. sa Chetiti, rovnako ako mnohé iné indoeurópske kmene (a tiež semiti) začali miešať s ostatnou populáciou oblasti, čím sa v konečnom dôsledku vytvorilo súčasné obyvateľstvo Blízkeho východu – neurčitá zmiešanina bielych, semitských, čiernych a dokonca mongoloidných rás.

Takto oslabená ríša Chetitov zanikla, rozdrvená ďalšími vlnami indoárijských nájazdníkov – Asýrčanov – zo severu.

Po páde Chetitskej ríše v roku 1 200 pnl. už neexistovala žiadna sila schopná ovládnuť Blízky východ a po nasledujúcich približne 500 rokov rozkvitalo niekoľko samostatných štátov.

Židovská nenávisť voči Filištíncom

Na dôvažok k celému tomuto zmätku, okolo roku 1 400 pnl. nová vlna migrácií zmenila tvár prakticky celej západnej Ázie. Z Balkánskeho polostrova sa rozšírila skupina indoeurópskych kmeňov, ktorá sa súhrnne stala známa ako „morské národy“. Tieto rozdrvili Chetitskú ríšu v Turecku a spustili útoky na Sýriu, Palestínu a Egypt samotný. Patrili medzi nich aj Filištínci.

Tento indoárijský kmeň, ktorý výraznou mierou prispel k pádu Chetitskej ríše, si podrobil rozsiahle územia Stredného východu, vrátane dnešnej Palestíny (odtiaľ aj pôvod názvu tejto krajiny) a nakoniec aj samotný Babylon.

Filištínci zaviedli, podľa všetkých záznamov krutú, nadvládu nad Semitmi pod ich kontrolou, čo viedlo k fanatickej nenávisti voči Filištíncom zo strany podrobených židovských kmeňov. Táto nenávisť bola prenesená aj do židovského náboženstva v Palestíne, judaizmu.

Nenávisť voči Filištíncom sa vyvinula až do takého bodu, kedy aj dnes každý, kto bol kresťansky vychovávaný, vie, že nazvať niekoho Filištíncom je urážka, hoci osoba používajúca toto slovo ani nemusí vedieť, kým vlastne Filištínci boli.

Používanie frázy „Filištínec“ zaujímavým spôsobom ilustruje židovský pôvod kresťanstva.

Feničania – poprední obchodníci svojho času

V tomto čase v oblasti Blízkeho východu vyrástlo niekoľko ďalších menších bielych civilizácií, z ktorých každá svojím spôsobom prispela k rozvoju a pokroku kultúry. Medzi nimi boli aj Feničania, ktorí sa obchodom dostali do pozície silného národa v Stredozemnom mori. Ich domovské územie bolo v dnešnom Libanone, oblasť, ktorú obývali už v roku 2 700 pnl.

Hoci boli pôvodne mediteránnym národom, sú dôkazy, ktoré naznačujú, že počas ich pobytu v Libanone získali isté množstvo semitskej krvi, keďže dlhý čas boli ovládaní Hebrejcami.

Feničania boli však následne ovládaní aj Egypťanmi a Chetitmi a v tomto čase vykazovali znaky nordikov, mediteráncov a semitov. Feničania boli v tomto čase teda zmiešaninou starých Európanov, Indoeurópanov a semitsky rozprávajúcich ľudí.

Feničanom je pripisovaná zásluha vytvorenia dnešnej abecedy – toto tvrdenie je však mierne prehnané. Feničania prebrali semi-alfabetické písmo vyvinuté Egypťanmi a používali ho na účely svojho obchodu. Táto základná abeceda bola neskôr prevzatá Grékmi a prepracovaná na grécke písmo.

Z tohto gréckeho písma sa potom v priebehu dlhého času vyvinula dnešná abeceda. Feničania si teda prinajlepšom môžu nárokovať pozíciu ohnivka v reťazi procesu vývoja súčasnej abecedy.

Feničania sa stali známi ako obchodníci, zakladajúc sídla po celom pobreží Stredozemného mora vrátane Apeninského a Pyrenejského polostrova. V roku 800 pnl. Feničania založili Kartágo v dnešnom Tunisku, presne naproti najjužnejšiemu cípu Apeninského polostrova (Talianska). Kartágo bolo obývané veľkým počtom rozličných národov, ale až do čias vojen s Rímom si udržalo svoje predominantne mediteránno-nordické rasové zloženie.

Najslávnejší kartáginský vojenský vodca, Hannibal, ktorý bol po mnohé roky postrachom Ríma, bol nordický rasový typ, pochádzajúci zo vznešeného kartáginského rodu. Hoci Kartágo bolo nakoniec zničené Rimanmi, udržalo sa dlhšie než fenické mestá v Libanone, ktoré boli vyplienené (a zrovnané so zemou) v roku 750 pnl. novými indoeurópskymi útočníkmi, Asýrčanmi.

Hore: židovský kráľ Jehu (kľačiaci) vzdáva hold asýrskemu panovníkovi Šalmanezerovi III., cca 841 pnl.

Asýrska ríša – prvý poštový systém na svete

Ďalšia obrovská ríša na Strednom východe bola tiež založená pôvodnými Indoárijcami – Asýrčanmi (slovo asýrsky je zrejme skomolenina slova árijský), ktorí zo svojej základne v dnešnej Sýrii podnikali početné výpady – zmocnili sa Babyonu (v roku 910 pnl.), v roku 722 pnl. obsadili Palestínu a v roku 671 pnl. sa ich ríša rozkladala až po deltu rieky Níl.

Asýrčania, rovnako ako Chetiti, boli majstrami v spracovaní železa (zručnosť, ktorá sa šírila s indoárijskými inváziami). Vďaka tomu mali významnú výhodu oproti svojim nepriateľom.

Asýrsky kráľ Aššurbanipal bol vzdelaný muž a údajne mal aj knižnicu – pravdepodobne ju získal vyrabovaním sumerských a babylonských diel – s 22 000 hlinenými doštičkami vo významnom meste Khorsabad.

V Asýrskej ríši bola ako prvá na svete vybudovaná celoštátna cestná sieť a tiež zriadený poštový systém. Asýrčania nepochybne vyvinuli prvý súvislý administratívny systém štátnej správy, ktorý sa stal vzorom pre mnohé iné civilizácie.

V polovici 7. stor. pnl. začala Asýrska ríša upadať, oslabená neustálym rozkladom pôvodnej rasovej homogenity pribúdajúcim miešaním so stále narastajúcim počtom semitov v oblasti.

Nakoniec Asýrčanov, ktorí už boli sami zväčša zmiešanej rasy, zvrhlo niekoľko susediacich indoeurópskych kmeňov (Peržania, Médi a Skýti) a v roku 612 pnl. bolo asýrske hlavné mesto, Ninive, zničené.

Po páde Asýrčanov na Strednom východe ostali štyri menšie sily – Médi, Peržania, Lýdi a Chaldejci.

Všetky okrem poslednej menovanej skupiny boli ešte v tomto štádiu stále väčšinovo biele, čo sa týka rasového zloženia, aj keď veľké – a neustále sa zvyšujúce – množstvo semitov, Arabov a dokonca mongoloidov prenikalo do ich spoločností. Tieto kultúry teda môžu byť zaradené medzi posledné väčšinovo biele civilizácie v oblasti Stredného a Blízkeho východu – netrvalo dlho a rasové zloženie tohto regiónu sa čoskoro posunulo v prospech nebielych a zmiešaných rás. A väčšina dedičstva starých civilizácií zmizla s ich pôvodnými bielymi tvorcami – tento jav sa odohral po celom Blízkom východe.

Médi

Národ známy ako Médi založil svoju vlastnú ríšu na východ od Asýrie, južne od Kaspického mora – v dnešnom Iráne. Médi zohrali dôležitú úlohu pri páde Asýrie, neskôr, v roku 550 pnl., však boli zvalcovaní svojou bývalou kolóniou, Perziou.

Ako mnohé iné indoeurópske civilizácie tejto oblasti museli Médi nielen zápasiť s miestnym zmiešaným semitsko-bielym obyvateľstvom, ktoré voči nim neprestajne agitovalo, ale aj s ďalšími indoeurópskymi útočníkmi prenikajúcimi zo severu.

Najvýznamnejší z týchto nových nájazdníkov boli nordickí Skýti, ktorí ako prví použili v boji jazdectvo. Skýti dobyli územie dnešnej Palestíny v 7. stor. pnl. a dodnes v tejto oblasti možno spozorovať niektorých z ich svetlovlasých a svetlookých potomkov medzi miestnymi Drúzmi v Libanone. Nakoniec Médi a Skýti spojili svoje sily dohromady a spoločne zvrhli Asýrčanov dobytím ich hlavného mesta Ninive v roku 612 pnl.

Ďalší indoeurópsky národ pod menom Mushki, ktorý sa usadil vo východnej Anatólii, sa zase stal stálou hrozbou Asýrie na severovýchode.

Perzia: pôvodná indoeurópska civilizácia

Vodcovia Perzie sami seba nazývali Árijcami. Dárius Veľký, kráľ Perzie (521 – 486 pnl.), prehlasuje na nápise v Naqsh-e-Rostam (blízko dnešného Shirazu, Irán): „Som Dárius, Veľký Kráľ, ..., Peržan, syn Peržana, Árijec, árijského pôvodu...“

Hore: detail frízy na glazovaných tehlách ukazujúci perzského vojaka, zo Sús, počas vlády Dária I., 522 – 486 pnl. Všimnite si sfarbenie očí. Vystavené v múzeu Louvre, Paríž.	Hore: palác v Perzepolise, Perzia. Dvojité schodisko, ozdobené reliéfmi, viedlo do veľkolepej návštevnej sály, kde perzskí panovníci prijímali zahraničných vyslancov a hodnostárov. Perzepolis bol postavený počas vlády Dária a jeho nástupcu Xerxesa (cca 400 pnl.). Dnes je ruinou, keďže pôvodní Peržania sa vytratili.

Iránska plošina bola okolo roku 1 500 pnl. osídlená indoeurópskymi kmeňmi, z ktorých najvýznamnejší boli Médi, obývajúci jej severozápadnú časť a Peržania. Peržania dlho žili pod nadvládou Médov, až pokým na perzský trón v roku 550 pnl. nenastúpil Peržan Kýros Veľký. Zvrhol médskych vládcov, dobyl susedné kráľovstvá (vrátane Babylonie v roku 539 pnl.) a založil Perzskú ríšu ako vedúcu silu Stredného východu.

Kýros sa snažil byť benevolentným vládcom. V Sumeri povolil ponechanie tamojšieho náboženstva, zatiaľ čo v Jeruzaleme zahájil prestavbu židovského chrámu. Výsledkom jeho snáh bolo, že ríša pozostávala z rozličných skupín národov, čo v konečnom dôsledku viedlo k jej pádu.

Kýrov syn, Kambýzos II., rozšíril hranice perzskej vlády ešte ďalej dobytím (vtedy už z úplne zmiešanej rasy pozostávajúceho) Egypta v roku 525 pnl. Dárius I., ktorý na trón nastúpil v roku 521 pnl., posunul hranice Perzie na východ až po rieku Indus, dal zostrojiť kanál siahajúci od Nílu k Čiernemu moru a zreorganizoval celú ríšu, čím si vyslúžil titul Dárius Veľký.

V rokoch 499 pnl. až 493 pnl. sa Dárius zaoberal rozdrvením povstania iónskych Grékov, ktorí žili pod perzskou nadvládou v Malej Ázii, a potom spustil represívnu kampaň proti Grékom podporujúcich vzbúrencov. Jeho jednotky boli katastrofálne porazené Grékmi v legendárnej bitke pri Maratóne v roku 490 pnl.

Jeho nástupca, Xerxes I., sa tiež pokúsil poraziť Grékov, ale bol zase zmetený vo veľkej námornej zrážke pri Salamíne v roku 480 pnl. a v dvoch ďalších pozemných bitkách v nasledujúcom roku.

Výboje perzského kráľa Xerxesa I. boli poslednými významnými snahami o rozšírenie územia Perzskej ríše – v tomto štádiu už boli árijské kmene do veľkej miery pohltené semitskými a ázijskými imigrantmi a ich homogenita sa začala rúcať.

Vľavo hore: „Alexandrov sarkofág“, cca 310 pnl. Archaeologické múzeum, Istanbul. Tiež známy ako Sidonský sarkofág, podľa miesta, kde bol prvýkrát objavený. Vpravo: detail z tohto sarkofágu – perzský vojak, pôvodnou farbou namaľovaný so svetlými vlasmi a modrými očami.

Hore: biele rasové znaky sú jasné z tejto „Hlavy mŕtveho Peržana“. Rímska kópia sochy z víťazného monumentu v Pergamone, cca 230 – 220 pnl., Terme Museum, Rome.

Zaratuštra a jeho vplyv na kresťanstvo

Peržania vystavali širokú a veľmi kvalitnú cestnú sieť, aby si zabezpečili efektívne spravovanie svojej ríše, ale najviac známi sú pravdepodobne svojím náboženstvom – zoroastrizmom. Bolo založené prorokom Zaratuštrom a jeho základným konceptom bol nekonečný zápas dobrých a zlých nadprirodzených síl – táto predstava bola neskôr prebratá raným kresťanstvom a zakomponovaná do Nového zákona. (V Starom zákone nie je ani zmienka o nebe a pekle.)

Indické vyobrazenia Peržanov ako nordikov a zmiešaných rasových typov

V čase, keď grécky spisovateľ Xenofón velebil „krásne vysoké perzské ženy“ (počas 6. storočia pnl.), perzskí vyslanci do Indie boli na maľbách v Ajantských jaskyniach blízko Bombaja, ktoré existujú dodnes, vyobrazení so svetlou kožou, modrými očami a blond vlasmi alebo s tmavou kožou, modrými očami a svetlou bradou. (Ujflvy, L'Anthropologie, vol. ii., 1900.) Toto je prvý hmatateľný dôkaz toho, že sa indoeurópski Peržania začali miešať s tmavšími národmi z dobytých krajín.

V štvrtom storočí bol tento trend taký rozšírený, že si už len veľmi málo ľudí z vládnucej vrstvy mohlo odvodiť čistý indoeurópsky pôvod. Nakoniec boli, už z obrovskej časti zmiešaní, Peržania zmetení novou bielou silou v tejto oblasti – indoeurópskymi Macedóncami pod vedením Alexandra Veľkého v sérii bitiek medzi rokmi 334 pnl. a 331 pnl.

Bieli na Strednom východe potopení okolo roku 250 pnl.

Pád Perzskej ríše značí zánik poslednej významnej bielej civilizácie na Blízkom východe. V tomto čase už prakticky všetky sídla na tomto území stratili akúkoľvek rasovú jednoliatosť, ktorú predtým mali a boli do väčšej alebo menšej miery spoločenstvami zloženými z palety zmiešaných rás, čím sa vytvorila široká škála a rôznorodá fyziognómia, ktorá je v tejto oblasti viditeľná až dodnes – mix semitov a pôvodných bielych mediteráncov.

Od pádu Perzskej ríše teda Blízky východ prestal byť regiónom, ktorý bol väčšinovo obývaný ľuďmi, ktorí by o sebe mohli vyhlásiť, že sú bieli v pôvodnom rasovom zmysle slova. Napriek všetkému, aj v súčasnosti sa medzi Peržanmi (dnes nazývanými Iráncami) objavujú spätné genetické záblesky ich indoeurópskych predkov, rovnako ako aj na celom Blízkom a Strednom východe, od Indie, cez Afganistan, Irak, Irán, Sýriu, Libanon a dokonca aj v Palestíne. Dnešné pomenovanie pre Perziu – Irán – je tiež odvodené z jazyka ich prapredkov, Árijcov (to je tiež prípad Iraku a samotného slova India).

Perzia bola obsadená arabskými moslimami v roku 651 nl. a následným miešaním boli zriedené aj posledné výraznejšie znaky čistých Indoeurópanov na Strednom východe.

Mnohé z toho, čo sa neskôr stalo známe ako „moslimská“ kultúra, architektúra, písanie a iné zručnosti, bolo v skutočnosti prevzaté od Peržanov a prinesené do širokého semitsky rozprávajúceho sveta.