„Kto rozhodol spor bez vypočutia druhej strany, nebol spravodlivý, aj keby rozhodol spravodlivo.“
Seneca

Okolo roku 2 000 pnl. boli už germánske kmene usídlené v takmer celom území budúceho Nemecka. Ich životný štýl bol veľmi podobný ako u Keltov – venovali sa spracovaniu železa, polodrahokamov, šitiu textilu, tvorbe keramiky, hrnčiarstva a zlata a bývali skôr v dedinách ako vo veľkých mestách. Germáni sa taktiež, rovnako ako všetci ich indoeurópski bratranci s výnimkou Baltov, zmocňovali nových území kedykoľvek na to mali príležitosť.

Do roku 300 pnl. sa smerom na západ dostali až k Rýnu a niektoré kmene krátko na to postúpili ešte ďalej a usadili sa v dnešnom Belgicku (Rimania tieto kmene nazývali Belgae a odtiaľ pochádza dnešné meno krajiny).

Tieto postupy pravidelne privádzali do sporu Germánov s Keltmi vo Francúzsku a keď Rimania obsadili Galiu, aj s Rimanmi samotnými.

Germánske útoky na Rím

Hoci jedna germánska invázia do severného Talianska sa odohrala už skôr – v roku 113 pnl. – a bola drvivo porazená Rimanmi, Germáni si stále dovoľovali vyslať do Rimanmi okupovanej Galie skupinky nájazdníkov. V roku 57 pnl. germánsky kmeň Saubov porazil Keltov v oblasti dnešného Alsaska-Lotrinska vo Francúzsku a zmocnil sa ich územia.

Július Caesar bol nútený zasiahnuť proti ďalším germánskym vpádom. Porazil germánskych útočníkov a pár preživších bolo nútených utiecť za rieku Rýn, ktorá sa stala pevnou hranicou medzi rímskou Galiou a Germániou.

Prvá rímska invázia

V roku 55 pnl. Caesar postavil v blízkosti dnešného mesta Cologne drevený most cez Rýn, prvý na tej rieke vôbec, prekročil ho a priviedol vojnu do germánskeho územia. Germáni, niekoľkokrát po sebe porazení Rimanmi, sa stiahli na východ do lesov, čím ponechali rímskej armáde prakticky voľnú ruku nad sídlami na východnom brehu Rýna. Po vyše dvoch týždňoch plienenia sa rímska armáda cez most stiahla späť a vyhlásila celý západný breh Rýna za oficiálne rímske územie.

Hore: Germáni sa ukázali byť jediným ľudom, ktorý bol vystavený rímskym nájazdom a podarilo sa mu ubrániť im a poraziť cisárov. Oba tieto reliéfy sú z Antoninovho stĺpa v Ríme. Prvý z nich ukazuje rímsku jednotku prenasledujúcu germánsku armádu a druhý zajatých germánskych náčelníkov, ktorí sú Rimanmi nútení navzájom si zoťať hlavy.

Druhá rímska invázia a používanie germánskych žoldnierov

O nejaké dva roky neskôr, v roku 53 pnl. Caesar opäť prekročil Rýn a zahnal hrozbu germánskych kmeňov vo Vestfálsku a nakoniec dokonca najal nejakých germánskych žoldnierov, ktorých použil v boji na podrobenie galského Vercingetorixovho povstania.

Keď Caesar konečne porazil Keltov, vydal sa na Rím v reakcii na Pompeiov príkaz rozpustiť svoje vojsko. Približne 6 000 germánskych žoldnierov pochodovalo do Ríma s Caesarovou armádou – predchodcovia mnohých tisícov ďalších.

Tento vývoj – používanie keltských a germánskych žoldnierov – zohrali veľmi významnú úlohu v predchádzaní tomu, aby Rimania obsadili Germániu; a v udržiavaní Rímskej ríše pri živote dlho po tom, čo väčšina pôvodných Rimanov vymizla.

Po nástupe k moci v Ríme začal Caesar potláčať vzbury stále nepoddajných Keltov žijúcich v Alpách v severnom Taliansku. Rímskym légiám trvalo približne 30 rokov konečne poraziť týchto tvrdošijných ľudí z hôr. Ich krajiny boli následne oficiálne pričlenené k Rímu.

Tretia rímska invázia

V roku 15 pnl. sa hranice Ríma rozprestierali na sever až k Dunaju a na východ k Rýnu – ale za touto riekou stále číhali nepriateľskí Germáni. V roku 12 pnl. Rimania spustili ďalší pokus podmaniť si srdce germánskeho teritória pod velením generála Drusa. Hoci sa Germáni postavili na tvrdý odpor a podarilo sa im nad Rimanmi zvíťaziť v niekoľkých veľkých bitkách, Drusus nakoniec porazil najvýznamnejšie germánske kmene a v priebehu troch rokov sa dostal až k brehom rieky Labe v strednej Germánii.

Drusus však spadol z koňa a zahynul: bol nahradený generálom Tiberiom (neskorším cisárom) a do roku 7 pnl. nový veliteľ rímskych vojsk dobyl väčšinu územia medzi riekami Rýn a Vesera, ba dokonca aj časť územia za Veserou, obývaného kmeňom Cheruskov. Nezastaviteľná rímska vojenská mašinéria sa valila ďalej.

Na všetkých frontoch boli Germáni buď donútení ustúpiť na východ za Labe alebo čelili podrobeniu Rimanmi. Zdalo sa, že je už len otázkou času, kedy Germánov postihne osud Galov vo Francúzsku. A naozaj, mnohé z taktík nasadzovaných Caesarom proti Keltom vo Francúzsku začali byť používané proti porazeným germánskym kmeňom pod rímskou nadvládou.

Herman Cheruski – vycvičený Rimanmi

V tomto čase už zaužívaný postup priberania podmanených národov do správy svojich vlastných území, teda romanizácia obyvateľstva bol zavedený aj v Germánii. Týmto spôsobom boli dvaja mladí cheruskí princovia, synovia kráľa Cheruskov, vybratí na romanizáciu. Obaja boli v roku 1 nl. vyslaní do Ríma.

Jeden z bratov bol kompletne romanizovaný a prijal meno Flavius, zatiaľ čo ten druhý si ponechal svoje germánske meno, Herman, hoci Rimania aj jemu vybrali nové meno: Arminius. Herman päť rokov slúžil v rímskej légii, stal sa rímskym občanom a zúčastnil sa na dvoch výpravách proti iným odbojným kolóniám. Ale cez to všetko si vždy pamätal svoje germánske korene, na rozdiel od svojho brata.

Keď sa Herman vrátil do svojej rodnej oblasti v roku 8 nl., bol zamestnaný v štátnej službe ako jeden z najvyslúžilejších vojakov za generála Vara. Ani v najmenšom Rimanom nenapadlo podozrievať ho z jeho skutočných plánov, ktorými bolo dostať Rimanov preč z jeho domoviny.

Vľavo hore: známy „modliaci sa Germán“ – rímska socha, teraz v Bibliotheque Nationale, Paríž. Veľmi jasne ukazuje nordické charakteristiky Germánov, ktorí bojovali za Rím. Vedľa: rímska busta Hermana Cheruska, germánskeho princa, ktorý porazil Rím.

Bitka v Teutoburskom lese – rozhodujúca porážka Ríma

Hneď pri prvej príležitosti začal Herman medzi Germánmi organizovať vzburu proti rímskej nadvláde. Potajomky pripravoval svoju vlastnú mocnú germánsku armádu, využívajúc pritom svoj vplyv germánskeho princa a bezpochyby používajúc mnohé z toho, čo sa naučil počas služby v rímskej armáde.

V roku 9 nl. bola Varova rímska armáda utáborená na východ od rieky Vesera v dnešnom nemeckom štáte Severné Porýnie – Vestfálsko. Herman to pripravil tak, aby vedľajšia bitka vypukla na východe a Varus sa ihneď vydal tým smerom.

Herman uplatnil svoj plán v akcii. Zhromaždil germánskych vojakov v rímskej armáde, na ktorých sa mohol spoľahnúť, spojil ich so zvyšnými germánskymi bojovníkmi a vydal sa prenasledovať Vara. S nepodozrievavým Rimanom sa stretol v hustom Teutoburskom lese, v blízkosti dnešného mesta Detmold.

Medzi stromami Hermanovi bojovníci prepadli Rimanov zo zálohy. Bitka zúrila tri dni, Herman používal neobyčajné partizánske taktiky – útok a následné rýchle stiahnutie sa do húštin pred tým, ako sa Rimania mohli zoradiť do svojich bojových formácií, a potom ďalší útok z úplne iného smeru.

Herman zo svojich skúseností v rímskom vojsku vedel, že Rimania nemali proti takejto stratégii účinnú obranu a po troch dňoch boli vyčerpaní. Žiadny spánok, neustále útoky germánskych bojovníkov a neznáme územie si vyžiadali svoju daň a rímske rady sa rozpadli.

Iba málo Rimanov sa dostalo z lesa a mohli vyrozprávať príbeh. Väčšina bola zabitá na poli a zajatcov očakával osud mnohých Germánov a Keltov, ktorí padli do rímskych rúk – boli namieste zabití. Správy o víťazstve sa šírili po celej okupovanej Germánii a vypuklo veľké povstanie, takže Rimania sa museli opäť stiahnuť na západnú stranu Rýna.

Hore: šarvátka počas bitky v Teutoburskom lese, kde Germáni pod velením Hermana Cheruska porazili mocnú rímsku armádu. Táto bitka v roku 9 nl. značila bod obratu Rímskej ríše vo výbojoch na západe. Herman bol romanizovaný Germán, ktorý po službe v rímskej armáde využil svoj pôvod germánskeho princa na zorganizovanie vzbury proti rímskej nadvláde v Germánii. Po tom, čo sa mu ľsťou podarilo vlákať hlavnú okupačnú rímsku armádu do lesa v blízkosti dnešného mesta Detmold, Hermanove vojská v hustom lese prekvapivým útokom napadli Rimanov. Tí boli rozdrvení a museli sa stiahnuť na západ od rieky Rýn. Tá rieka sa potom stala germánsko-rímskou hranicou. Na bojisku padlo 15 000 rímskych vojakov a ich pozostatky boli pochované až omnoho neskôr počas trestnej rímskej výpravy – záznamy hovoria o hromadách vyschnutých kostí a lebiek pribitých k stromom ako hrozivé varovania pre Rimanov.

Hoci vojny s Germánmi sa ťahali ešte 8 ďalších rokov, v roku 17 nl. Rimania oficiálne uznali Rýn ako hranicu Germánie a Ríše. Už nikdy viac do Germánie nevpadli.

Herman síce uspel v zjednocovaní germánskych kmeňov proti Rímu, ale táto jednota nemala drlhé trvanie a keď boli Rimania vytlačení z krajiny, germánske kmene začali zase bojovať jeden proti druhému. Sám Herman bol v roku 21 zavraždený - Germánom.

Germánia sa teda opäť stala krajinou divokých a bojovných kmeňov, ktoré proti sebe navzájom bojovali o územie ako pred príchodom rímskych vojsk.

„Čistá a nezmiešaná rasa“ – Germáni

Rímsky historik Tacitus, ktorý tvoril v prvom storočí nl., vo svojich prácach uviedol nasledujúce výstižné opisy rasového zloženia Germánov:

„Zhodujem sa s názorom tých, ktorí tvrdia, že Germáni sa nikdy nekrížili s inými národmi a sú čistou a nezmiešanou rasou, nesúcou charakteristické črty.“
„Preto u väčšiny z nich prevláda zhodná podoba, hoci ich počty sú obrovské. Ich oči sú tvrdé a modré, ich vlasy červenkasté a telá mohutné...“

Hore: pôvodné rímske sochy Germánov, ukazujúce nordické a sčasti nordické sčasti alpínske črty.

Čo sa stalo veľko hrou irónie, Rím samotný sa od prvého storočia nl. čoraz viac spoliehal na keltských a germánskych žoldnierov zapĺňajúcich rady jeho vojsk.

Priamou príčinou tohto vývoja boli demografické zmeny v samotnej Itálii. Rím ako hlavné mesto Ríše slúžil ako magnet nielen pre otrokov, ale taktiež pre prisťahovalcov z celého sveta a najmä zo Stredného a Blízkeho východu.

Rím čoraz viac zmiešaný

Hoci rímska aristokracia si stále do veľkej miery udržovala svoje pôvodné rasové dedičstvo (zmiešané nordicko/alpínsko/mediteránne), začala výrazne ubúdať čo do počtu. Toto boli sčasti zapríčinené používaním olovených vodných rúr a sapy (acetát olova) ako zosvetľovača kože – rasový ukazovateľ sám o sebe. Vysoký prísun olova spôsoboval neplodnosť, záležitosť, ktorá je zaznamenaná ako zhuba vrchných rímskych tried.

Nižšie triedy rímskej spoločnosti – Rimania si na triedy silne potrpeli – v 2. storočí nl. dosiahli stav, kedy bola ich významná časť tvorená zmiešanými alebo nebielymi rasovými typmi z východných kútov Ríše.

Vo svojej knihe Galské vojny Caesar, nordik, porovnával Rimanov toho času s Galmi, pričom zaznamenal, akí svetlí a vysokí boli Kelti oproti Rimanom. (César opisoval aj britských Keltov ako s blond vlasmi, ale nie až tak ako ich bratrancov v Galii.) Toto všetko však neznamená, že Rím bol kompletne nebielym mestom – ostalo v ňom, samozrejme, veľké množstvo belochov, ale demografický trend sa vyvíjal v ich neprospech.

Na konci prvého a na začiatku druhého storočia nl. začal rímskej armáde dochádzať počet nových regrútov z radov týchto „nových“ rímskych obyvateľov: veľkú časť z nich napokon tvorili cudzinci, ktorí, hoci prebrali spôsoby Ríma, buď odmietli slúžiť v rímskej armáde alebo jednoducho nespĺňali fyzické požiadavky; prípade často uprednostňovali obchodníčenie pred náročnosťou a nebezpečnosťou života vojaka.

Germánski a keltskí žoldnieri zapĺňajú rady rímskej armády

Germáni a Kelti sa teda stali hlavným zdrojom brancov do rímskej armády – čo nie je prekvapujúce, nakoľko boli pôvodným Rimanom rasovo bližší ako väčšina obyvateľov Ríma samotného, najmä od druhého storočia nl. Rímske záznamy ukazujú, že v čase Caesarových výbojov v Galii priemerná výška rímskeho vojaka poklesla na 148 centimetrov.

Ako rástol počet Germánov a Keltov v radoch rímskej armády, priemerná výška začala narastať – v roku 300 už dosiahla 1,65 metra – ukážka toho, že rasové typy v rímskej armáde sa významne zmenili.

Tak sa teda rímske armády začali plniť nerímskymi vojakmi, pričom romanizovaní Kelti a Germáni v nej tvorili významnú časť, ak nie väčšinu, nielen pešiakov, ale aj veliacich dôstojníkov. Títo romanizovaní Kelti a Germáni zohrali v nadchádzajúcich rokoch dôležitú úlohu v západnej časti Ríše: práve oni tvorili hlavnú silu odporu proti germánskym inváziám, ktoré napokon zapríčinili konečný fyzický pád Ríma.

Posledným cisárom Ríma (vyhláseným samým sebou) bol v skutočnosti romanizovaný Germán. V tok roku však už (476 nl.) poslední skutočná Rimania pre akékoľvek praktické účely úplne vymizli, zaplavení masou imigrantov z nebielych oblastí Ríše.

Hore: germánski žoldnieri v rímskej armáde, vyobrazení na Antoninovom stĺpe v ríme. V relatívne krátkom čase sa rímska armáda začala vo veľkom spoliehať na germánskych žoldnierov, keďže počty bielych Rimanov upadali.

Nové germánske invázie – Frankovia, Sasi

V druhom storočí germánske kmene prešli do ofenzívy proti Rímu a prekročili Dunaj. V krvavej bitke s rímskou armádou vedenou Markom Auréliom, ktorá sama pozostávala z veľkej časti z germánskych a keltských žoldnierov, však prehrali. Počas tretieho a štvrtého storočia germánske kmene Frankov a Sasov plienli rímske sídla vo Francúzsku a Británii. Tieto malé vpády pokračovali, až kým bola posledná kapitola rímsko-germánskych vojen spečatená posledným indoeurópskym kmeňom, ktorý vstúpil do Európy - Gótmi.