„Keď sa správaš ako červ, nebuď prekvapený tým, že ťa pristúpia.“
Immanuel Kant

Na tomto mieste uverejňujeme prejav politického väzňa a vyhnanca Jozefa Vaškoviča, ktorý chcel predniesť na púti politických väzňov na sv. Hostýne, ale usporiadateľmi mu bol zamietnutý s odôvodnením, že väzni majú počúvať, čo sa im hovorí a nie to, aby hovorili oni.

Takmer každý z nás, ktorí sme tu prítomní, prešiel peklom komunistických kriminálov. Dá sa povedať, že každý z nás bol väznený za to, že sa nejakým spôsobom vzoprel komunistickému systému. Drvivá väčšina z nás zaplatila cenu najvyššiu, stratu osobnej slobody: mnohí z nás museli nevinne stráviť roky vo väzniciach. Naše rodiny boli rozvrátené a deti vyrastali bez otcov. Boli poznačené pečaťou vnútorných nepriateľov socialistického zriadenia. Mnohé z nich nesmeli ukončiť ani učňovskú školu, nehovoriac už vôbec o vyššom vzdelaní. Niektorí z nás boli vyhnaní z ČSSR do vyhnanstva.

Viem, o čom hovorím, pretože i ja som patril medzi tých, ktorí na príkaz všemocnej Štátnej bezpečnosti museli do troch dní opustiť republiku pod hrozbou ďalšieho viacročného väzenia. Musel som tak, ako desiatky iných podpísať, že k odchodu nie som nútený štátnymi orgánmi, že odchádzam sám, dobrovoľne, že v ČSSR nechávam ženu, deti, majetok a po prekročení hranice sa už nikdy viac nevrátim. Preto mnohí z nás s radosťou privítali politickú zmenu, ktorá nastala tzv. zamatovou revolúciou v roku 1989. Nasledovali rehabilitácie nevinne odsúdených.

Lenže už pri rehabilitáciách došlo k prvým sklamaniam. Rehabilitácie prevádzali sudcovia, ktorí boli lojálni komunistom a komunistickému zriadeniu, a ktorí vyštudovali za doby vlády komunistickej strany. Z obavy, aby sa morálne čestní, spravodliví a bezúhonní ľudia, ktorí boli roky nevinne väznení, nedostali do nejakej riadiacej funkcie, kde by mohli svojimi morálnymi kvalitami ukázať vzor, nechávali im títo rehabilitační sudcovia množstvo zvyškových trestov. A tak sa i po rehabilitáciách pozeralo na týchto ľudí ako na trestaných kriminálnikov. A s pečaťou trestaného človeka sa nemohli zúčastniť prakticky žiadneho politického života a zasiahnuť svojimi morálnymi hodnotami do diania, ktoré sa odohrávalo po roku 1989 v Česko-Slovensku.

U drvivej väčšiny rehabilitovaných boli tieto zvyškové tresty v priamom súvise s rehabilitovanými paragrafmi, ktoré súviseli s nejakou formou boja proti komunistickému systému. Stačilo napísať napríklad protestný list proti uskutočnenej domovej prehliadke na komunistami riadenú prokuratúru. Bol za to paragraf a človek sa za to dostal na 6 mesiacov do kriminálu. A táto opovážlivosť písomného protestu proti komunistom nebola a dodnes nie je rehabilitovaná. Ostáva ako zvyškový trest a na človeka sa dodnes pozerá ako na trestaného.

Je smutné, že takmer 20 rokov po nastolení demokracie sú tieto problémy stále aktuálne. Bolo by potrebné s tým niečo urobiť. Ide hlavne o ľudí, ktorí žijú v zahraničí, ale týka sa to aj mnohých politických väzňov žijúcich na území oboch republík. Druhá vec sa týka odškodnenia. Prvé odškodnenie prebiehalo formou kupónových dlhopisov. Do tohto odškodnenia boli zaradení aj tí, ktorí boli násilným spôsobom vyhnaní z ČSSR. Druhá fáza odškodňovania prebiehala po rozdelení Česko-Slovenska. A tu nastali problémy. Tí, ktorí boli násilným spôsobom vyhnaní z republiky, boli z odškodnenia vylúčení.

Česká i Slovenská republika s týmito ľuďmi nechcela mať nič spoločného. Každá tvrdí, že odškodňuje len svojich vlastných občanov. Tých, ktorí prešli rokmi kriminálov a boli násilným spôsobom vyhnaní z republiky s trvalým zákazom návratu, odmietli odškodniť. Vlády oboch republík tvrdia, že títo vyhnanci boli ich občanmi len vtedy, keď boli zatváraní, keď museli v krimináloch pracovať zadarmo a často len za polovičnú dávku stravy. Dnes ich ani Slovensko, ani Česko nepovažuje za svojich občanov.

Napísal som proti tomu množstvo protestov. Všetci mlčia. Mlčia na Najvyššom súde, mlčia prokuratúry, mlčí Sociálna poisťovňa, mlčia i samotní prezidenti republík. Všetci onemeli. Je to smutné konštatovanie, ale pravdivé. Mnohí z nás sa dodnes nesmú z exilu vrátiť. Ak sa vrátia bez povolenia, sú na cestách prepadávaní, okrádaní a sú radi, ak sa živí vrátia späť do krajiny, v ktorej žijú. Polícia mlčí a nič nevyšetrí. Spisy o zločinoch sa zakladajú do archívov. Čaká sa, kým sťažovateľ zomrie, aby sa spisy o zločinoch a neprávosti všetkého druhu uzavreli. I v tejto veci by bolo potrebné niečo učiniť. Nepohodlní emigranti sú i v dnešnej dobe prísne sledovaní.

Nástupnícke organizácie po Štátnej bezpečnosti SIS a BIS vedú o nich záznamy tak ako predtým viedla o nich ŠtB. Mám o tom dôkazy. Sú odpočúvané ich telefonické hovory, sledovaná elektronická pošta, kontrolované listy. Sú stále na čiernej listine. Štátne orgány z nich vytvárajú novodobých nepriateľov demokracie. Členovia tajných služieb si na nich dnes budujú svoje kariéry. Sú prenasledovaní tí istí nevinní ľudia, ktorí boli prenasledovaní za komunistov. Prenasledovanie prevádzajú zase tí istí ľudia, ktorí ho prevádzali za vlády komunistov.

S tým by malo vedenie politických väzňov tiež niečo urobiť. Apelujem preto na vedenie politických väzňov ako na Slovensku, tak i v ČR, aby v tejto veci podniklo konkrétne kroky, aby boli do odškodnenia zahrnutí i tí, ktorí musia pod hrozbou násilia žiť v zahraničí a aby prestalo prenasledovanie tých bývalých väzňov, ktorí museli podpísať, že sa z vyhnanstva nikdy nevrátia. Dnes, pri návšteve Českej alebo Slovenskej republiky sú sledovaní, prepadávaní, okrádaní, dehonestovaní... O týchto problémoch sa nesmie verejne písať ani hovoriť. Málokto z vás vie, čo sa v skutočnosti v súčasnosti odohráva. Nehovorí sa o tom ani v rozhlase, ani v televízii. Nepíše sa o tom v novinách.

Skutočnosťou zostane, že sa po roku 1989 nepríjemné skutočnosti zamlčujú a neustále prekrúcajú. Nová generácia novinárov, sudcov, prokurátorov, ale i členovia policajného zboru vedia, že oponovať by znamenalo riskovať svoje uplatnenie v odbore, v ktorom pracujú. Ak nechcú stratiť svoje pracovné miesto, radšej mlčia a súhlasne pritakajú potrebám slovenskej alebo českej vlády.

Preto je potrebné neustále, dňom i nocou sa obracať na oficiálnych predstaviteľov oboch republík, aby konečne prestali cigániť a prekrúcať skutočnosti. Zamlčované skutočnosti musia byť zverejnené a prekrucovaná pravda uvedená na pravú mieru a nie mlčaním skutočnosti zakrývať, alebo komoliť. Povedať pravdu, to neznamená dehonestovanie, ani devalvovanie vlastného národa. Povedať túto pravdu môže človek, ktorý je na slovenskej oficiálnej politike nezávislý. Nezávislý človek si môže dovoliť vyvracať mýty o vysokej hodnote slovenských i českých politikoch, o ich holubičej povahe bez negatívnych rysov, o mystickom slovanskom národe, ktorý bol, je a bude len dobrý a pracovitý. Zlí boli a sú len zradcovia, odrodilci a tí, ktorí boli poslaní do vyhnanstva.

Z týchto mýtov o vysokej hodnote českého a slovenského národa ako celku, zmizli dnes všetky tiene, zmizlo násilie, krutosť, hrubosť, lakomosť a závisť. Utlačovateľom a prenasledovateľom bola vždy len cudzia vrchnosť, alebo cudzí štát. je potrebné uvedomiť si, že Česi i Slováci sa často chovali s neslýchanou krutosťou, surovosťou a zlovôľou ku svojím vlastným členom národa. Sám som to ako rodený Slovák zažil na vlastnej koži a to nielen na slobode, ale i za roky strávených v slovenských väzniciach, často o hlade a smäde, za neustáleho ponižovania mojej osoby a psychického a fyzického týrania. Preto by bolo potrebné i v tejto veci zjednať nápravu, prestať falšovať skutočnosti a veci priviesť na pravú mieru.

» Diskusia k článku