Nasledujúci krátky úryvok z knihy Pavla Križka pod názvom „Cesta do Sedmohradska“, vydanej v Turčianskom Svätom Martine v roku 1888, ako zvláštny výtlačok z Národných novín. Ako je z uvedeného zrejmé, slovenské názvy sa v dnes rumunských oblastiach nevyskytujú náhodne, ale ako pozostatok po dávnom slovenskom osídlení, ktoré sa vyskytovalo až v Aradskej župe či Sedmohradsku. Nasleduje citát úryvku:

Váš redaktor mi už napísal do „Slovenskej devy“ niekoľko slov pre naše dievčatá. A teraz mňa čaká odveta. Nuž len krátko, so pár zrniek na cestu našim slovenským junákom a orlom.

Slovenské dievča chce vo vás vidieť hrdých a činorodých Slovákov. Chlapec bez národného povedomia, ľahostajný, je úbohým tieňom junáka alebo orla, ale s povedomím na vztýčenom čele, s jasom presvedčenia v očiach, s rumencom námahy na tvári po dobrovoľnej a obetavej práci za národ je hrdinom.

V minulom čísle múdra a skúsená žena vám písala o úlohách ženy v manželstve. Je to dobre, keď slovenská deva, ktorá dnes-zajtra sa stane nevestou a ženou, vie, ako vytvorí šťastný a spokojný domov, plný súladu a trvalej lásky pre muža aj pre seba. Ale ja vám poviem, že ťažko by aj tá najväčšia žena-umelkyňa natrvalo pravé šťastie udržala, keby nebolo jednoho: keby nebolo žiarivých detských očiek.

Prinášame vám dobový prepis brožúrky Rodobranecký katechizmus, ktorý zahŕňa ideologickú a čiastočne aj metodologickú podstatu Rodobrany. Rodobrana bola organizácia, ktorú vytvoril v januári 1923 Vojtech Tuka na popud Andreja Hlinku, ktorý potreboval fyzicky chrániť politické manifestácie Slovenskej ľudovej strany – tie boli čoraz častejšie napádané marxistami a čechoslovákmi a neraz končili aj smrťou stúpencov SĽS.

V podstate každý vojnový konflikt vedie sa vlastne pre male národy. Presnejšie: vojny – a to nielen novodobé, odjakživa to bolo tak – vedú sa preto, aby sa rozhodlo do sféry a vplyvu ktorej veľmoci, potažne ktorej skupiny veľmocí, majú sa dostať tie alebo oné malé a stredné národy. Toto je prapríčina a problematika každej vojny, nech sa už navonok o jej smysle a poslaní hovorí ako o „obnovení bývalého poriadku“ povedzme v Europe alebo o zaistení „potrebného životného priestoru.“

Žiť musí, lebo žiť musí národ slovenský, ktorého kvetom je ona!

Pán všehomíra, ktorý rôznofarebnou krásou kvetín činí utešenou prírodu, rôznymi národmi obsypal tvárnosť zeme, a ako rôznofarebnosť kvetín, predsa pôvabného súladu, krásu dodáva hmotnej prírode – tak i človečenstva tvárnosť pri všetkej rôznosti národov, ba priam skrz túto rôznosť je milá a okúzľujúca.

Na lúke nenájdeme kvietka zbytočného: i to najmenšie a najjednoduchšie je potrebné k celkovej kráse lúky. I ten najmenší národ je nevyhnutne potrebný k úplnému rázu ľudstva, ináč by ho Boh ani nebol stvoril. Národ teda slovenský žiť musí, lebo je to vôľa Stvoriteľa!